hghjgljhljhôjh

6. 12. 2016

Timothy I. Philip - 3 x 7 rád do života a pri výchove detí

Kniha 3 x 7 rád od autora Timothy I. Philipa je veľmi zaujímavá a užitočná záležitosť, v ktorej nájdete 21 aktuálnych podnetov alebo rád pre výchovu svojich detí. Zároveň je všetkých 21 rád nepostrádateľných aj vo svete dospelých, ktorí majú často v týchto veciach medzery. Nehovoriac o tom, že ak chceme naše deti niečomu naučiť, najlepším učiteľom je náš vlastný príklad.
V knihe nájdete jednoduché heslá ako napríklad: Konajte vždy férovo, Naučte sa odpúšťať, Naučte sa organizovať si čas a prácu, Vážte si dobrých priateľov, Poznávajte Božie zasľúbenia a nadovšetko im verte... a ďalšie. Ku každému heslu je pripojená stručná úvaha a niekoľko biblický veršov. Nič zložité, nad čím by bolo treba dlho uvažovať, aby človek pochopil. Páči sa mi táto jednoduchosť a výstižnosť, ľahká zapamätateľnosť, čo je dobrým predpokladom k uvedeniu jednotlivých rád do života.
Aj celková grafická úprava knihy je veľmi príjemná. Každé heslo s úvahou má svoju vlastnú stranu a je doplnené farebnou fotografiou. Kniha je vhodná aj ako pekný a zároveň užitočný darček.
Pre ilustráciu krátka ukážka z knihy:

Pamätajte na ľudí, ktorí vám pomohli
Vždy si na nich nájdite čas a opätujte im pomoc. Nezabúdajte pomáhať aj ľuďom, ktorí vám pomoc zjavne nedokážu vrátiť. Boh nás často vedie ešte dokonalejšou cestou. Tou je: odplácať dobrým za zlé. Akokoľvek, žiadny dobrý skutok, konaný vo viere, nezapadne do zabudnutia, ale bude mať odplatu u Pána. Verte tomu!
Púšťaj svoj chlieb po vode, lebo po mnohých dňoch ho nájdeš.
(Kazateľ 11,1)

30. 11. 2016

Že vraj bude tento rok aj zima...

Aha, zdá sa, že tento rok bude v zime naozaj zima :-) Dnes večer vyjdem von a tam krásne bielo, čerstvo napadaný sneh, ešte nepošliapaný, nádhera a stále sa sype. A ako vždy, môj foťák doma na stole, ja to teda viem vystihnúť... No nič, aspoň po návrate domov fotečka z okna ako dôkaz, že fakt a naozaj:
 A ešte jedna robená s bleskom, aby ste videli, že naozaj padajú vločky :-)

28. 11. 2016

Život exota (20)

Dnes som mala veeeeľmi dlhý deň, únavný, ale v konečnom dôsledku aj pozitívne ladený. Normálne vstávam o 6.30 a o 9.00 mi začína pracovná doba. Ale dnes ráno som vstávala o 4.00 a o 6.00 som už makala v práci. Mala som posunutú pracovnú dobu, pretože o 10.00 som musela utekať na pravidelnú kontrolu k lekárovi. Okolo 12.00 som odtiaľ odchádzala, no a potom ešte nejaké nákupy, vybavovačky, domácnosť, riešenie nejakých vecí na PC a prostredníctvom internetu... a konečne balím "krám" a teším sa do postele. 
Ten ranný deficit spánku a zvýšená námaha ma budú prenasledovať ešte niekoľko dní, pokým sa organizmus z toho spamätá. A k tomu treba ešte pripočítať, že mám za sebou náročný víkend - sobotu som strávila v práci. Najbližšie dni nebudú jednoduché. Porušila som disciplínu a Sjögren len tak ľahko neodpúšťa. On skrátka potrebuje svoj režim, dostatok spánku (cca. 9-10 hodín), vstávanie a stravu v čase, na ktorý je zvyknutý a pozor na zvýšenú námahu (je jedno či fyzickú, alebo psychický tlak, stres). Akonáhle prekročím hranice, čo aj len o kúsok, okamžite sa mi to vráti aj s úrokami. A toto sa ťažko vysvetľuje, kto nezažil, tak možno nikdy celkom nepochopí. Ťažko sa s tým ja sama v sebe vyrovnávam, pretože dodržiavať takúto tvrdú disciplínu nie je vôbec jednoduché, a ešte ťažšie je čeliť neustálym otázkam a predovšetkým posudzovaniu a odsudzovaniu okolia. 
V poslednej dobe sa dosť často stretávam s porovnávaním a zľahčovaním mojich problémov. Často počúvam vyjadrenia typu "ty sa máš, vstávať ráno až o pól siedmej a byť v práci iba päť hodín" alebo "ty nemôžeš byť unavená, veď ja som ráno vstával skôr a pracoval dlhšie ako ty a normálne fungujem". Často sa so mnou porovnávajú ľudia, ktorí musia vstávať možno o piatej alebo o šiestej ráno a odpracovať si osem hodín denne. Závidia mi a nechápu, prečo nemám viac energie a voľného času, keďže pracujem menej. Lenže, nikto z nich si pri tomto porovnávaní k môjmu rannému vstávaniu a pracovnej dobe nepripočíta aj moju diagnózu. Všetci vidia len tie zdanlivé "výhody", ale vôbec nepomyslia na to, akú cenu za ne platím. Ľudia okolo mňa si často neuvedomujú, že môj organizmus nedokáže zvládať to, čo zdravý človek. Pre mňa je vstávanie o pól siedmej a päť hodín v práci takou istou záťažou (a niekedy dokonca  väčšou), ako pre zdravého človeka vstávanie o piatej a osemhodinová pracovná doba. A nie je to len nejaký môj neoverený odhad. Viem si to porovnať veľmi dobre. Mnohí z mojich kritikov totiž netušia, že skôr, ako som začala pracovať na skrátený úväzok, odrobila som si 15 rokov v normálnom režime. 15 rokov každé ráno vstať o pól piatej, o šiestej už sedieť vo výrobe za strojom a do pól tretej makať. Viem, aká je to záťaž pre organizmus a viem akú záťaž musím zvládať teraz pri skrátenej pracovnej dobe, avšak s mojím nerozlučným "kamarátom" Sjögrenom, ktorý má veľmi vysoké nároky. 
Takže, po dnešnom vybočení z môjho zabehnutého režimu predpokladám, že len málo ľudí okolo mňa naozaj pochopí, že tento týždeň bude pre mňa ťažký, že budem unavená viac ako obvykle a možno nezvládnem všetko, čo by som mala. Ale o to viac si vážim tých, ktorí si dajú tú námahu, aby si zistili skutočné dôvody mojej únavy a obmedzenia mojich činností a úprimne sa pokúsia pochopiť aspoň v medzaich, v ktorých môžu. 
Ospravedlňujem sa za túto trochu negatívnu výpoveď. Niektoré veci skrátka vedia zabolieť a občas si človek potrebuje vyliať srdiečko. Ale, nechcem zabudnúť ani na tú pozitívnu časť dnešného dňa. Cez obed, cestou od lekára, bolo naozaj nádherné počasie. Ráno trošku nasnežilo, trávniky, stromy aj okolité kopce boli ako pocukrované, k tomu teplota máličko nad nulou a krásne slniečko. Slnečné počasie ma vždy poteší, povzbudí a nabije energiou. Škoda, že som nemala pri sebe foťák, aby som vám to aspoň trošku sprostredkovala. No ale to viete, kto by si nosil foťák na vyšetrenie k lekárovi. Mimochodom, ani u lekára to dnes nedopadlo najhoršie. Faktom je, že som si zase vypočula starú známu vetu: "neviem Váš problém vyriešiť". Ja som si vedomá, že moje problémy sú také, aké sú a nie je v ľudských silách to zmeniť. Už som si na to zvykla a takáto veta mu už veľmi neprekvapuje. Ale bolo milé od pána doktora, že bol ochotný (ostatne ako vždy) hovoriť so mnou celkom otvorene a úprimne a snažil sa mi ten môj stav aspoň trochu uľahčiť, keď už sa nedá vyriešiť. Podebatovali sme o doterajšej liečbe, o jej prínosoch a negatívach, prebrali nové možnosti a zhodli sa na tom, čo budeme ďalšieho pol roka skúšať. Nie je nad to, keď sa môžete s niekým bez obáv porozprávať, pýtať sa čomu nerozumiete a dostať v rámci možností aj zrozumiteľné odpovede. Aj to vie dopomôcť k pozitívnej nálade. Treba sa vedieť potešiť aj z maličkostí a život je hneď o kúsok krajší :-)

20. 11. 2016

Ivan Valenta - O hudbe v cirkvi

V posledných dňoch som sa začítala do knihy od Ivana Velentu s názvom O hudbe v cirkvi a s podtitulom Niekoľko kapitol o hudbe a speve v evanjelických a evanjelikálnych zboroch. Prvé strany boli náročné, plné odborných výrazov, ktorým som nerozumela. Ale nedala som sa odradiť, nejako som ten úvod prelúskala a oplatilo sa. Dostala som sa k zaujímavým a na rozdiel od úvodných strán o niečo zrozumiteľnejším veciam. Už nejaký ten piatok sa trošku motám okolo hudby v cirkvi, ale nikdy som sa podrobnejšie nezaujímala o minulé súvislosti tejto pomerne dôležitej súčasti bohoslužby.

Táto kniha, hoci spočiatku dosť náročná, mi nakoniec poskytla veľmi zaujímavé informácie z histórie cirkevnej hudby
(tým sa myslí aj spev) ako takej a konkrétne hudby evanjelickej a evanjelikálnej. Bolo zaujímavé pozorovať a trošku si objasniť, ako vlastne cirkevná hudba vznikla, z čoho vyšla, ako sa vyvíjala v priebehu času a spoločenských a cirkevných zmien, ako reagovala na potreby veriacich... a prečo je dnes naša hudba pri bohoslužbách taká, aká je.

Bolo zaujímavé dozvedieť sa, že niektoré piesne, ktoré dodnes spievame, majú svoj pôvod niekde okolo roku 1700 a skôr. Je povzbudzujúce, že vyznania, ktoré my dnes v piesňach vyznávame, tak isto vyznávali kresťania pred viac ako 300 rokmi, čo ma utvrdzuje v pravdivosti slov z listu Židom 13,8: "Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes i naveky."

Zaujalo ma napríklad aj zistenie, že naša slovenská a česká cirkevná hudba, alebo skôr duchovná pieseň, má oproti okolitým krajinám najviac vlastnej domácej tvorby. V tejto knihe som sa dočítala aj niečo málo o ľuďoch, ktorí sa na tvorbe našich duchovných piesní podieľali ako napr. Mária a Kristína Royová, Marie Rafajová, ale objavili sa tu aj mená našich súčasníkov, ktorých mnohí z vás určite poznajú: I. Kozár, J. Hudec, J. Kučera... Tiež som tu našla stručný prehľad spevníkov, ktoré v evanjelikálnych spoločenstvách postupne vznikali a zároveň aj to, za akú cenu vznikali v ťažkých dobách totality. Napríklad malý detský spevník v čiernom obale, ktorý väčšina z nás pozná pod názvom "Holubičkový" (vďaka holubici na prednej strane, inak oficiálne nazvaný: Prídavok ku Kresťanskému spevníku) stál život jedného človeka. A dozvedela som sa aj to, prečo máme s ostatnými evanjelikálnymi spoločenstvami (Evanjelická cirkev, Bratská jednota baptistov, Cirkev bratská...) toľko spoločných piesní.

Zároveň som tu našla aj zopár zásad, ako pracovať s tvorbou a interpretáciou duchovnej piesne. Tiež som sa dozvedela o úskaliach novodobých "worshipových" piesní, čím ich samozrejme neodsudzujem. Sama ich rada počúvam a občas ich aj hráme a spievame v zbore, len treba pri ich výbere trochu premýšľať a používať ich so zreteľom na cieľ, ktorí nimi chceme zasiahnuť. Mne osobne napríklad veľmi chýba v mnohých nových "chválach" jednoznačné posolstvo, o kom tie piesne sú. Často mi tam chýba meno Toho, ku Ktorému alebo o Ktorom chceme spievať. Pre nás veriacich sú síce takéto texty jasné, ale čo naši priatelia, ktorí vo veciach viery zatiaľ jasno nemajú?


No a za zmienku určite stojí aj krátka kapitola v závere tejto knihy, kde autor upozorňuje, že k cirkevnej hudbe nestačí len hudobné vzdelanie (ktoré je samozrejme dôležité, aby bola hudba počúvateľná a mohla poslúžiť cirkvi), ale dôležitým predpokladom k tejto službe je u hudobníka aj naplnenie Duchom Božím, pravidelné sýtenie sa Božím slovom, modlitba, udržiavanie svojho srdca v čistote a ďalšie...

Hudba v cirkvi vždy prechádzala a aj bude prechádzať zmenami, tak ako sa mení aj okolitý svet a kultúra. Vývoj sa nedá zastaviť, ako sa dnes obliekame podľa bontónu spoločnosti, v ktorej žijeme, tak podlieha aj hudba zmenám a potrebám danej kultúry, aby vyznela dôstojne a splnila svoj účel. Ale skôr, ako sa človek pustí do robenia zmien, nie je na škodu pozrieť sa trochu do histórie a zistiť si, prečo je dnešná cirkevná hudba taká, aká je, čo je v nej dobré a stojí za zachovanie a čo by možno stálo za zmenu, vynovenie. Kniha O hudbe v cirkvi má v tomto smere určite čo povedať, len škoda, že autor nezvolil jednoduchší spôsob vyjadrovania. Náročné odborné výrazy, predovšetkým na jej prvých stranách, môžu čitateľa odradiť a pripraviť o zaujímavé informácie. Trošku som pátrala, ale zatiaľ som nenarazila na inú, jednoduchším spôsobom napísanú knihu, ktorá by v skratke zmapovala históriu duchovnej piesne evanjelikálnych kresťanov. Možno sa raz niekto podujme a niečo také dá dokopy, nebolo by to zlé.

18. 11. 2016

Lepšie dary pre cirkev

Veľkonočná konferencia tento rok mala tému Boh nás povoláva k službe, veľa pozornosti sa pritom venovalo duchovným darom. Je to oblasť, kde sa mieša radosť a vďačnosť (za prijaté dary) s napätím a kontroverziami (lebo niektoré otázky okolo ich využívania sú sporné). Je mi smutno, keď vidím, že kresťania vybíjajú svoju energiu deštruktívne na zvady o niečom, čo bolo myslené na požehnanie. Som presvedčený, že duchovné dary sú dobré, veď pochádzajú zhora (Jk 1,17; Mt 7,11).
Čo je lepšie
Ak sú duchovné dary dobré, má zmysel pýtať sa, či sú niektoré z nich lepšie? Takú možnosť naznačuje Pavol, keď Korinťanov nabáda: Usilujte sa však o lepšie dary. (1Kor 12,31) Ak je to tak, dá sa určiť, ktoré to sú? Podľa akého kritéria ich možno porovnať? Odpoveď ponúka práve tento list do Korintu – ale ten istý princíp možno nájsť aj inde.
Sformulovať ho možno jednoducho: Hodnotu daru možno posúdiť podľa toho, ako prospešný je pre cirkev, nie podľa toho, či vyzerá zázračne, priťahuje pozornosť alebo mi dáva pocit sebarealizácie. Pavol tento princíp ilustruje dvoma obrazmi.
Jedno telo, mnoho údov
Jeden obraz Pavol používa v každom prípade, keď hovorí o duchovných daroch. Je to obraz Kristovej cirkvi ako tela. Lebo ako v jednom tele máme mnoho údov, ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť, tak sme mnohí jedno telo v Kristovi, ale jednotlivo sme si navzájom údmi. (Rim 12,4-5) Tak totiž ako je jedno telo a má mnoho údov, a všetky údy tela, hoci je ich mnoho, tvoria jedno telo, tak aj Kristus. (1Kor 12,12) Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj boli povolaní k jednej nádeji svojho povolania. … on ustanovil jedných za apoštolov, iných zasa za prorokov a iných za ohlasovateľov evanjelia, iných ustanovil za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela. (Ef 4,4.11-13)
Princíp, ktorý tento obraz učí, je zrejmý: jednotlivé údy tu nie sú samé pre seba. V zdravo fungujúcom organizme spolupracujú takým spôsobom, že celé telo sa dobre vyvíja a rastie.
Budova
Cirkev je Boží dom, niekedy vo význame chrám, kde prebieha bohoslužba (Ef 3,21; 1Pt 2,5), niekde vo význame domácnosť (Ef 2,19) a niekde vo význame stavenisko, t.j. dom, ktorý sa ešte len buduje (pozn. niektoré české a slovenské preklady to isté grécke sloveso prekladajú ako vzdeláva).
Obraz domu sa taktiež vyskytuje v spojitosti s duchovnými darmi vo všetkých listoch (niekde v trochu širšom kontexte). Usilujme sa preto o to, čo slúži pokoju a vzájomnému budovaniu. Nerúcaj Božie dielo… (Rim 14,19n) Tak aj vy, keďže sa horlivo usilujete o duchovné dary, usilujte sa oplývať tým, čo slúži na budovanie cirkvi. (1Kor 14,12) Všetko nech je na budovanie. (1Kor 14,26) Svätí (t.j. všetci kresťania) majú byť pripravení na dielo služby, na budovanie Kristovho tela. (Ef 4,4.11-13)
Pavol týmito zmienkami nadväzuje na slová Pána Ježiša: Na skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. (Mt 16,18) Podľa Pavlovho vysvetlenia Cirkev sa buduje na základe apoštolov a prorokov, pričom uholným kameňom je Ježiš Kristus. (Ef 2,20) Základ je zásadne dôležitý, bez neho sa nedá ani začať stavať; záleží však aj na tom, ako stavba pokračuje: Podľa Božej milosti, ktorá mi bola daná, ako múdry staviteľ položil som základ a iný ďalej na ňom stavia; ale každý nech si dá pozor, ako na ňom stavia. Nik totiž nemôže položiť iný základ než ten, ktorý je už položený, a tým je Ježiš Kristus. (1Kor 3,10n)
Ako však nájdeme čo najlepší dar, totiž taký, čo najviac prispeje k budovaniu cirkvi?
Omnoho vzácnejšia cesta
Na konci 12. kapitoly listu Korinťanom Pavol píše: Usilujte sa však ešte o väčšie dary. A okrem toho vám ukážem omnoho vzácnejšiu cestu. (1Kor 12,31) Nenechá nás v neistote, čo tou vzácnejšou cestou mieni. Nasleduje totiž známa 13. kapitola – hymna lásky – vsadená doprostred diskusie o duchovných daroch. Nemalo by nás to prekvapiť, už skôr Pavol napísal: Poznanie vedie k namyslenosti, kým láska buduje. (1Kor 8,1)
Hymna lásky nás nenechá na pochybách, že láska je to najcennejšie, čo možno hľadať, vlastniť či rozdávať. Dozvieme sa, že láska je nutná (1Kor 13,1-3) – akýkoľvek skvelý dar bez lásky by bol márny. Ďalej vidíme, že láska je krásna (1Kor 13,4-7) – tu uvedené vlastnosti majú priame spojenie s využívaním darov. Láska je trpezlivá – to je veľmi potrebná vlastnosť, ak majú všetky údy tela fungovať v súhre (keby všetko záležalo na jednom človeku, postačí jeho profesionálny výkon). Láska nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva – noha teda nebude závidieť ruke ani ucho oku (por. 1Kor 12,15-16), ani oko nemôže povedať ruke: Nepotrebujem ťa!, ani hlava nohám: Nepotrebujem vás! (1Kor 12,21). Láska nehľadá svoj prospech – tak aj údy hľadajú prospech celého tela.
Korunou tohto opisu je, že láska vydrží (1Kor 13,8) a láska je najväčšia (1Kor 13,13). Všetky tie veci Pavol nepísal samoúčelne, aby sme sa rozplývali nad krásou lásky, ale aby sme pochopili, čím sa riadiť pri ocenení a využívaní duchovných darov. (To platí pri čítaní v kontexte 12. – 14. kapitoly. Keď čítame 13. kapitolu v kontexte celej epištoly, je zrejmé, koľkých zmätkov by bol korintský zbor ušetrený, keby len dali priestor láske vo svojich vzťahoch.)
Potrebné je ešte korigovať jedno časté nedorozumenie: LÁSKA NIE JE DAR! Láska je spôsob, ako využívať všetky dary. Pavol dôsledne na všetkých miestach píše, že každý veriaci má nejaký dar, ale nikto ich nemá všetky. To však nemožno povedať o láske. Bolo by absurdné vyhlásiť: „Ja mám dar rozlišovať duchov (alebo hocijaký iný), tak nepotrebujem lásku.“
Názorný príklad: jazyky a proroctvo
Láska buduje. Pri využití darov nás teda vedie k tomu, aby sme sa zamerali na budovanie celej cirkvi. Tento princíp v 14. kapitole Pavol použije na posúdenie dvoch darov, ktoré boli v Korinte veľmi aktuálne, totiž jazykov a prorokovania, a dôsledne ukazuje, že proroctvo je lepšie, lebo buduje cirkev.
Korintský zbor bol veľmi požehnaný. Pavol ďakuje za Božiu milosť, ktorá vám bola daná v Ježišovi Kristovi, za to, že ste v ňom boli obohatení všetkým: každým slovom i každým poznaním. Keďže sa medzi vami utvrdilo svedectvo o Kristovi, nechýba vám nijaký dar milosti. (1Kor 1,4-7) Ich využívanie darov však bolo veľmi nezrelé. Zdá sa, že sa vyžívali práve v nadprirodzenom dare jazykov, priťahovali ich extatické prejavy, ktoré považovali za dôkaz duchovnosti. (V tom sú im aj dnes podobní mnohí kresťania charizmatického razenia.) Pavol neodmieta jazyky (1Kor 14,5.39), v zoznamoch darov však zakaždým dáva jazyky na posledné miesto (1Kor 12,10.30), zrejme aby korigoval nepatričný dôraz Korinťanov na tento dar.
Pri porovnaní jazykov a prorokovania má to druhé prednosť, lebo kto prorokuje, hovorí ľuďom a tak buduje, povzbudzuje a potešuje. Kto hovorí jazykmi, buduje seba, ale ten, kto prorokuje, buduje cirkev… väčší je ten, čo prorokuje, než ten, čo hovorí jazykmi – iba ak by to aj vykladal, aby sa budovala cirkev. (1Kor 14,3-5)
Pavol pripúšťa, že jazyky môžu byť prínosom pre osobné budovanie veriaceho (1Kor 14,4.14-15), v zhromaždení zboru však musí dostať priestor to, čo buduje všetkých. Prejav v jazyku spojený s výkladom by sa podľa tohto kritéria vyrovnal proroctvu (v. 27-28) – takáto prax je však aj v charizmatických zboroch veľmi ojedinelá.
Proroctvo má u Pavla vysoké hodnotenie, nie je však za nekritické prijímanie všetkého, čo sa za proroctvo vydáva. Žiada si skúmanie a posúdenie (v. 29; tento istý princíp vidno aj v súvislom texte 1Tes 5,19-22) a podriadenie novšiemu zjaveniu (v. 30) a poriadku v zbore (v. 33).
Usilujte sa budovať
Je mi jasné, že niektorým ostražitým veriacim v Kresťanských zboroch zabliká červená výstražná kontrolka, kedykoľvek sa dostane na pretras téma charizmatických darov. Nechcel som sa nikoho dotknúť ani pichať do osieho hniezda. Tu uvedené veci nie sú komplexnou rozpravou o zázračných duchovných daroch, ani ňou nechceli byť. Išlo mi o vyzdvihnutie biblického princípu: lepší dar buduje.
K tomuto nás zaväzuje láska: Tak aj vy, keďže sa horlivo usilujete o duchovné dary, usilujte sa oplývať tým, čo slúži na budovanie cirkvi. (1Kor 14,12) To sa týka celej škály prejavov v bohoslužobnom živote cirkvi. Čo teda, bratia? Keď sa zídete, každý má niečo: chválospev, učenie, zjavenie, hovorenie jazykmi či ich výklad; to všetko nech je na budovanie. (v. 26)
Uprime teda pohľad dvoma smermi
Na cirkev: v čom sa potrebujeme budovať? V akom stave sú naše zbory? V akej oblasti sa potrebujeme budovať? Je to učenie biblických právd, pastierske vedenie, súhra údov vedená láskou?
Na seba: čo som dostal? Ak som Kristov, mám jeho Ducha a mám aj nejaký dar milosti. Viem o ňom? Používam ho? Úprimne hľadajúci kresťan ochotný slúžiť istotne nezostane v neistote.
Ak vidíš, čo máš, a čo má tvoj zbor od Pána, poďakujte mu a použite to v službe. Ak vidíš medzeru, nedostatok, ktorý treba zaplniť, proste a dostanete, hľadajte a nájdete. (Mt 7,7)

Peter Kozár
Podľa príhovoru na Veľkonočnej konferencii KZ 2016
Uverejnené v časopise Živé Slovo