22. 9. 2016

..................

Cestou z práce sa tak obzerám po svete a hovorím si: "také krásne slnečné počasie a ja som už tak dávno nebola na prechádzke s foťákom"... a vzápätí sa mi pred očami vynoril dllllhý zoznam povinností, ktoré by bolo treba dnes vybaviť. Chvíľu som s tým zápasila, ale napokon predsa len zvíťazilo slniečko a príroda, aspoň na chvíľu. Bola som na krátkej prechádzke popri rieke.
Fotečiek tentokrát nemám veľa a ani som dnes nemala v úmysle žiadne dlhé fotenie, skôr som chcela len tak omrknúť terén. Čakám na pestré jesenné farby a zatiaľ ich veľmi nevidno. Ale za tú chvíľu ticha a odpočinku to stálo, a tiež za tú jednu fajn momentku, ktorá sa mi dnes podarila. Kto nájde na obrázku nenápadného gentlemana? Neustále poskakoval z miesta na miesto a tváril sa, že on sa veru fotiť nebude. No keď videl, že ho stále sledujem a nedám pokoj, predsa len na sekundu zastal, toľko, čo som stihla stlačiť spúšť a už ho nebolo, nestihla som mu ani poďakovať :-)

21. 9. 2016

Philip Yancey – Proč se obtěžovat s církví?

Tentokrát to bude recenzia na knihu trošku staršieho dáta. Ale pokiaľ viem, ešte stále sa dá kúpiť a predovšetkým, ešte stále má čo povedať. Minimálne mne toho povedala veľa.
Proč se obtěžovat s církví? To je otázka, ktorú si kladú mnohí kresťania. Mnohí z nás mali na začiatku života viery (a možno ešte stále majú) o cirkvi istú predstavu, ktorá sa však nie celkom zhoduje s realitou. Alebo, lepšie povedané, dosť často sa od reality diametrálne odlišuje. Prečo sa teda obťažovať s cirkvou, ktorá vyzerá byť viac sklamaním ako ideálom? Práve táto malá tenká knižka od Philipa Yanceyho ponúka na to zopár odpovedí. Je to taká – ako tomu ja hovorím – jednohubka. Je to čítanie na jedno, možno dve poobedia. Nič náročné, ale zato veľmi užitočné.
Kniha je rozdelená do troch častí. V prvej časti sa autor venuje otázke, prečo sa kresťan má zaoberať cirkvou. Prečo sa znovuzrodený človek potrebuje stať súčasťou spoločenstva a nezostávať so svojou vierou sám. Opisuje tu svoje vlastné skúsenosti, svoje vlastné sklamanie z cirkvi, svoje hľadanie a tiež odpovede, ktoré pri tom nachádzal. Hovorí napríklad o tom, že v cirkvi sa naučil pozerať hore - neklásť si len otázku, čo dáva návšteva bohoslužby mne, ale skôr sa pýtať, či sa naša bohoslužba páči Bohu. V cirkvi sa začal pozerať okolo - zistil, že v spoločenstve rôznorodých jedincov sa naučí a vyrastie viac, ako v spoločenstve ľudí podobných sebe. Naučil sa pozerať von - pretože „cirkev je jedinou spoločnosťou na svete, ktorá existuje pre dobro tých, ktorí nie sú jej členmi“ (W. Temple). A v cirkvi sa učí pozerať do seba - vidieť svoje nedostatky (sklony posudzovať, odsudzovať, súperiť...) a učí sa pristupovať k druhým vo svetle milosti.
Druhá časť knihy sa venuje otázke, čo vlastne Boh s cirkvou zamýšľal. Ukazuje cirkev z rôznych uhlov pohľadu - napríklad ako dopravný inšpektorát, ambulanciu, vlak nadzemnej dráhy, šatňu, rodinu... a samozrejme tiež ako telo, ktoré na zobrazenie cirkvi rád využíval apoštol Pavol.
No a tretia časť ma trochu prekvapila. Nečakala som, že v knihe pojednávajúcej o cirkvi bude celá jedna tretina venovaná službe. Ale vzápätí som si uvedomila, že by ma to prekvapovať nemalo. Pretože, ako píše autor v prvej časti tejto knihy, účasť v cirkvi nie je ako chodenie do divadla. Cirkev nie je o tom, že si tam ako divák sadnem, pozriem, vypočujem, okomentujem a odídem. Byť súčasťou cirkvi je o spoluúčinkovaní a službe a divákom je tu v prvom rade Boh a tiež okolitý svet.
V tretej časti tejto knihy sa teda autor venuje službe v cirkvi. Hovorí o tom, že služba býva niekedy pomerne náročná a môže spôsobovať bolesť. V tejto súvislosti sa zamýšľa nad otázkou prílišnej citlivosti alebo naopak necitlivosti v službe iným. Hovorí ďalej o tom, čo môže priniesť služba samotným služobníkom alebo o potrebe pomáhať tým, ktorí slúžia v prvých líniách. A zaoberá sa tiež problematikou vyhorenia. Rozoberá niekoľko varovných signálov alebo otázok, ktoré môžu napomôcť pri prevencii vyhorenia. Okrem iného spomína napríklad „spasiteľský komplex“, ktorí núti niektorých služobníkov zachraňovať všetkých a všetko okolo seba, pri čom si ale neuvedomujú, že ani samotný Pán Ježiš Kristus to takto nerobil. Ak vás tieto otázky zaujali, v spomínanej knihe sa dočítate ďalšie podrobnosti.

8. 9. 2016

Slobodná slúžiť

Odkedy spolupracujem s jednou misijnou spoločnosťou, mala som príležitosť stretnúť sa a hovoriť s viacerými misijnými pracovníkmi. Vždy to boli inšpirujúce stretnutia, ale predovšetkým jedna drobná nenápadná žena zanechala v mojom srdci obzvlášť výraznú stopu. Mala som možnosť hovoriť s ňou iba raz, ale doteraz mám jej slová v srdci a často sa k nim v mysli vraciam. Rozprávala mi o svojom živote, o tom, že neustále cestuje, presúva sa z miesta na miesto podľa potrieb misijnej spoločnosti. Ale, ako ona sama povedala, nie je to pre ňu problém. Celý jej majetok je totiž v jednej izbe a dá sa zbaliť do jedného kufra. Nie je teda viazaná k žiadnemu miestu na tejto zemeguli, môže sa kedykoľvek kamkoľvek ľahko presunúť. Takýto prístup k životu a k službe Bohu ma veľmi oslovil. Nebyť viazaný k žiadnemu miestu na zemi ani k žiadnemu majetku, byť pripravený kedykoľvek „zdvihnúť kotvy“, keď Boh zavolá k práci na inom mieste. 
Priznávam, že ja osobne nedokážem až takto zredukovať svoj majetok. Hoci sa zmestí do jednoizbového bytu, určite by sa nezmestil do jedného kufra a odchádzalo by sa mi ťažko. Ale ešte viac ako v materiálnej oblasti ma tento životný postoj oslovuje v oblasti duševnej a duchovnej. Aj tu sa vieme často naviazať na veci a okolnosti, od ktorých je ťažké sa odtrhnúť – určitá životná úroveň, pohodlie, zabehnutý životný štýl, zvyky a spôsoby uvažovania, určité nazeranie na Boha atď. Uvedomujem si, že aj v týchto oblastiach si potrebujeme udržiavať slobodu a byť pripravení kedykoľvek „zbaliť kufre“ a zmeniť všetko, v čom sme doteraz žili.
Nielenže mi takýto postoj pomáha lepšie sa vyrovnávať so životom, do ktorého mi moje ochorenie neustále prináša nečakané zmeny. Ale považujem za veľmi dôležité udržiavať si tento postoj, aj keď ide o pripravenosť k práci na Božom diele. Lebo keď Boh volá do služby, neradno odmietať. Život ma naučil, že ak sa Boh rozhodne niečo vykonať a pozve ma, aby som bola pri tom, skončí to vždy úžasnou skúsenosťou. Smieť pozorovať Boha priamo pri práci, môcť Mu akoby cez plece pozerať na ruky, je ponuka k niečomu, čo neuvidíte nikde inde na tomto svete. A garantujem vám, že to vždy bude stáť za to. Nech bude Božie pozvanie vyzerať akokoľvek náročne, nenechajte si ho ujsť. Nikdy nebudete ľutovať. 

Ľudia s ľahkou batožinou ľahšie prejdú životom.
(Jakob Bosshart)
 

4. 9. 2016

16. misijná konferencia KZ

Už po šestnásty raz sa bude konať Misijná konferencia Kresťanských zborov, tentokrát v novom termíne a na novom mieste. Všetky podrobnosti ako aj prihlasovací formulár nájdete na stránke: www.berea.sk
Prihlásiť sa treba do 26.9.2016 a môžete sa tešiť na zaujímavú tému:

30. 8. 2016

................

Dnes večer som si dala trošku pauzu od všetkej práce a pohrabala som sa v starších fotečkách. Len tak narýchlo som sa pohrala s jednou spomienkou na moju májovú prechádzku:

29. 8. 2016

Mary Chamberlainová - Krajčírka z Dachau

Kniha Krajčírka z Dachau od autorky Mary Chamberlainovej je smutný vojnový príbeh. Nie je to však typická klasika, na akú sme z tohoto obdobia možno zvyknutí. Je to pohľad na vojnu a tiež na temné povojnové časy očami mladučkej, ambicióznej a naivnej dievčiny.
Ada bola mladá a veľmi nadaná krajčírka. Snívala o vlastnom módnom salóne a o úniku z chudoby, v ktorej vyrastala. Nedbajúc na výstrahy zo strany rodiny i svojho okolia, využila prvú príležitosť, ktorá jej sľubovala splnenie jej sna. S neznámym mužom odcestovala do Paríža, kde ju však nemilosrdne zastihla vojna. Jej priateľ ju využil a v najbližšej vhodnej chvíli nechal na pospas osudu uprostred zúriacich bojov. Ada si zachránila život vďaka tomu, že bola krajčírka, veľmi dobrá krajčírka. Uväznili ju v Dachau, v dome Komandanta, kde musela šiť šaty pre každého, koho k nej priviedli. Niekoľko rokov bola zatvorená medzi štyrmi stenami, s jedným šijacím strojom a žiarovkou visiacou zo stropu. Hoci iným šila šaty, sama nemala čo na seba keď ju triasla zima, nesmela sa s nikým rozprávať, stávalo sa, že jej zabudli dať najesť... zaobchádzali s ňou ako s otrokom. No udržalo ju to pri živote, vďaka svojim šikovným rukám neskončila priamo v centre tábora Dachau, odkiaľ by pravdepodobne už nikdy nevyšla von. Počas vojny si musela Ada v Belgicku a Nemecku vytrpieť mnoho ďalších vecí, o ktorých sa dočítate v knihe. Vojnou však jej príbeh nekončí.
Mladučká Ada nevedela veľa o živote a narobila množstvo chýb, za ktoré neskôr aj tvrdo zaplatila. Autorka v knihe vykresľuje aj šedivé povojnové časy, poznačené protinemeckými náladami, sociálnymi rozdielmi, rodovou nerovnosťou a zaujatosťou. Ada, ktorá bola v závere knihy súdená za niektoré svoje rozhodnutia a činy, ako príslušníčka nižšej spoločenskej vrstvy a predovšetkým ako žena, nemala vlastne žiadnu šancu. V očiach mužov, ktorí ju súdili, to bol dopredu jasný prípad a nikomu nezáležalo na pravde. Na vojnu mal každý svoj vlastný názor, predovšetkým tí, ktorí tam neboli a v skutočnosti ani nemohli vedieť, aké to tam bolo. Nikto nemal záujem vypočuť si Adin príbeh, pozrieť sa na Adinu vojnu, ktorú musela pretrpieť. Je smutné, čo všetko dokáže zapríčiniť ľudská zloba, nenávisť, ľahostajnosť, ale i nevedomosť a naivita.
Napriek všetkým nesprávnym a naivným rozhodnutiam, ktoré Ada pred a po vojne urobila, upútala ma na nej jedna pozitívna vec. Nech sa dialo čokoľvek, či už pracovala v módnom salóne pani B. v Londýne alebo v neľudských podmienkach v Dachau, Ada vždy vedela kým je a svoju prácu robila vždy poctivo a zodpovedne. Bola krajčírkou telom i dušou. Za každých okolností vedela, čo je jej srdcovou záležitosťou - šiť šaty, ktoré padnú na postavu a prinesú úžitok a radosť ich majiteľovi.
Dokážeme aj my takto vykonávať svoje civilné zamestnanie, bez ohľadu na to, kto nám šéfuje? A o čo viac v službe nášmu Bohu - sme si vždy a za každých okolností vedomí, kým sme a čo je našou srdcovou záležitosťou? Sme si vedomí, že sme služobníci Boží? A vidieť to na našom každodennom živote, bez ohľadu na okolnosti? V tomto ma príbeh mladučkej Ady veľmi oslovil.

28. 8. 2016

Najväčšou odmenou za naše snaženie
nie je to, čo za to dostaneme,
ale čím sa staneme.

(John Ruskin)


Der höchste Lohn für unsere Bemühungen
ist nicht das, was wir dafür bekommen,
sondern das, was wir dadurch werden.

(John Ruskin)

26. 8. 2016

Janet & Geoff Benge - George Müller, Ochranca sirôt v Bristole

Keď som hľadala niečo na čítanie k téme služby, padli mi oči na malú útlu knižku o Božom služobníkovi, ktorého meno vám je určite dobre známe: George Müller.
O tomto človeku som už v minulosti počula. Mala som ho zaradeného dakde v kútiku povedomia ako niekoho, kto v Anglicku založil sirotinec a pri jeho prevádzkovaní sa veľa modlil. No, a to je asi všetko, čo som o ňom vedela. Možno tí starší poznajú Georga Müllera a jeho prácu veľmi dobre, ale ani mladším ročníkom nezaškodí dozvedieť sa o ňom trochu viac. Pretože pozorovanie života Božích služobníkov môže byť dobrou inšpiráciou k službe, a to v ktoromkoľvek veku. Mimochodom, aj George Müller sa pri hľadaní svojej služby inšpiroval životopisom farára A. H. Frankeho, ktorý kedysi viedol sirotinec v Prusku na predmestí Halle.
Kniha George Müller, Ochranca sirôt v Bristole od autorov Janet & Geoff Benge v stručnosti zachytáva celý životopis tohto usilovného a vytrvalého Božieho pracovníka. Spomína jeho detstvo, mladosť, odovzdanie sa Bohu, začiatky práce pre Boha, založenie Inštitútu biblického vzdelávania, prácu so sirotincami, písanie knihy, cestovanie a prednáškovú činnosť... až po koniec jeho života. V závere knihy sa ešte v skratke dočítate, ako toto dielo pokračovalo po jeho smrti a nájdete tam aj zopár fotografií. Kniha ma zaujala aj spôsobom, ako tieto udalosti opisuje. Nie sú to len holé fakty naukladané vedľa seba, ale dáva čitateľovi nahliadnuť aj do premeny srdca a do pohnútok, z ktorých George Müller robil to, čo robil.
Pri čítaní knihy som sa napríklad dozvedela, že mladý George bol od detstva zlodej a podvodník a na štúdium za farára sa prihlásil z čisto zištných dôvodov. V tom čase a na tom mieste (Prusko, začiatok 19. storočia) bolo farárske miesto dobre platené a tiež poskytovalo Georgovi širokú ľudskú základňu na drobné podvody a vlastné obohacovanie sa. Lenže veci sa vyvinuli celkom inak. Z mladého kriminálnika a človeka majúceho vďaka podvodom vždy dosť peňazí, sa zrazu stal chudobný ale bohabojný študent. Podrobnosti sa dočítate v knihe. Nebudem tu všetko opisovať, hoci by som najradšej, lebo sú to veľmi zaujímavé a inšpiratívne veci.
Po odovzdaní sa Bohu sa Georgovým snom stala práca misionára niekde v ďalekých krajinách. Neodradila ho ani požiadavka jeho prvej lásky, ktorá nechcela žiť v nepohode misionárskeho života a postavila ho pred voľbu: buď manželstvo alebo misia. George bol vtedy už natoľko rozhodnutý slúžiť Bohu, že si vybral druhú možnosť. Tento jeho sen ho neskôr zaviedol do Anglicka, kde sa po sérii rôznych udalostí dostal do Bristolu ako kazateľ tamojšieho zboru. Tu ma napríklad oslovil jeho postoj k službe Bohu. Na poste kazateľa si vyhradil právo môcť kedykoľvek z tohto úradu odísť, pretože si chcel zachovať slobodu nasledovať Božie volanie.
Ako kazateľ si začal všímať, že ľudia dokážu dôverovať Bohu v teoretickej rovine. Ale keď sa jedná o prax, či už zabezpečenie chleba, šatstva alebo vyriešenie iných praktických problémov, tak sa už na Boha spoľahnúť nedokážu. To priviedlo Georga k úvahám, na kom by im mohol v praxi ukázať, že Boh sa môže postarať aj o celkom obyčajné veci? V dosahu však takýto príklad nenašiel a práve toto prispelo k jeho rozhodnutiu vzdať sa sna odísť do sveta ako misionár. Zostal v Bristole a založil tam sirotinec. Chcel sám na sebe ukazovať Božiu moc, chcel byť príkladom, že dôverovať Bohu sa vyplatí. A v rámci tejto túžby si určil pevné stanovy vedenia sirotinca - rozhodol sa, že nebude nikdy od nikoho žiadať peniaze okrem od Boha. Ako som už v úvode spomenula, vedela som, že George Müller založil sirotinec, lebo v tej dobe bolo v Anglicku veľa nezaopatrených sirôt. Ale až do prečítania tejto knihy som netušila, aký bol ďalší dôvod tohto jeho konania. V knihe sa dočítate, že naplniť toto predsavzatie úplnej závislosti na Bohu bolo vo vtedajších ťažkých časoch veľmi náročné a často sa zdalo byť až nemožné. Ale nech už bolo akokoľvek ťažko, George sa svojho predsavzatia nikdy nevzdal. Až do konca neustále sledoval svoj cieľ - ukázať kresťanom, že Boh odpovedá na modlitby.
A tak sa postupne z nesmelého mladíka, ktorý kedysi pochyboval, či sa bude Boh vôbec zaoberať potrebami takého bezvýznamného človeka ako je on, stal odvážny muž modlitby. Nebál sa modliť za veci každodennej potreby, ako boli raňajky pre niekoľko stoviek sirôt či uhlie na kúrenie alebo finančné prostriedky na stavbu ďalších sirotincov. Nebál sa modliť za všetky tieto veci nie preto, že by veril svojim schopnostiam, ale preto, že plne dôveroval Bohu. George vždy upriamoval pozornosť ľudí na Boha, na to, že Boh sa postará, Boh ich zaopatrí, Boh vykoná. Len pre zaujímavosť, sirotinec sa postupne rozrástol na 5 budov, v ktorých malo strechu nad hlavou okolo 2000 sirôt (celkovo za celý čas fungovania sirotincov sa ich tu vystriedalo okolo 10.000). A treba dodať, že úlohou sirotinca nebolo len poskytnúť deťom na určitý čas ubytovanie a stravu, ale po dovŕšení istého veku dostalo každé dieťa pri odchode zo sirotinca troje nových šiat a zaplatené štúdium. A na toto všetko sa získavali financie na kolenách pred Bohom.
Pri čítaní tejto knihy ma veľmi oslovilo, ako George Müller dokázal svoju vieru a oddanú dôveru v Boha pretaviť do každodennej praxe. Ako všetko, či už to boli každodenné maličkosti alebo naozaj veľké veci, riešil na modlitbách. A hoci to nebolo ľahké, často sa musel boriť s prekážkami, nikdy sa nevzdal a až dokonca života sa venoval službe Bohu.
Mohla by som tu toho písať ešte veľmi veľa, ale najlepšie bude, keď si to prečítate sami v spomínanej knihe. Dozviete sa v nej napríklad aj to, že George Müller toto všetko nerobil sám. V Anglicku našiel manželku, ktorej nevadilo žiť v chudobe a úplnej závislosti na Bohu. Vzdala sa svojho majetku a spolu s Georgom sa s láskou starala o siroty a prevádzku sirotinca. A dočítate sa tam ešte množstvo ďalších zaujímavých a inšpiratívnych vecí z Georgovej kľukatej púte životom.