hghjgljhljhôjh

12. 1. 2018

Janet a Geoff Benge - Gróf Zinzendorf, Prvé lastovičky

Vo vydavateľstve Vivit vyšla séria životopisov Božích mužov a žien pod názvom Kresťanskí hrdinovia – kedysi a dnes. Pred časom ma veľmi oslovil a inšpiroval príbeh Georga Müllera a tentoraz som siahla po životopise Grófa Zinzendorfa s podtitulom Prvé lastovičky. Autori Janet a Geoff Benge v tejto knihe stručne zhrnuli životný príbeh Ludwiga Zinzendorfa od útleho detstva až po jeho odchod do večnosti. V závere nájdete aj zopár informácií o tom, ako jeho dielo pokračovalo po jeho smrti.

Ludwigovo srdce malo už od mladosti blízko k Bohu. Rád čítal Bibliu, modlil sa a predovšetkým mu záležalo na opravdivosti, úprimnosti kresťanského života. A tiež vyvíjal snahy v zjednocovaní kresťanov. Nevidel zmysel v súperení medzi cirkvami či denomináciami, pretože podľa neho bolo a je prvoradou úlohou kresťanov zvestovať iným Krista.

Ako dvanásťročný sa prvýkrát stretol s ozajstným misionárom, čo ho veľmi oslovilo a inšpirovalo. Už vtedy začal snívať, že raz bude zvestovať evanjelium a vysielať do sveta misionárov. Neskôr, po ukončení štúdií, ho zastavil pohľad na obraz maliara Domenica Fettiho s názvom „Hľa, človek“. Na obraze bol znázornený Ježiš Kristus s tŕňovou korunou na hlave a pod ním bol nápis: „Toto som urobil ja pre teba. Čo si urobil ty pre mňa?“ Táto otázka Ludwiga hlboko zasiahla a pripomenula mu jeho niekdajšie stretnutie s misionárom a jeho sen o zvestovaní evanjelia. Uvedomil si, že jeho štúdium Biblie, modlitby či účasť na bohoslužbách je veľmi málo oproti tomu, čo urobil Pán Ježiš Kristus pre neho. Pevne sa rozhodol, že začne robiť pre svojho Pána oveľa viac a toto rozhodnutie ho neopustilo do konca jeho života.

Ak aspoň trošku poznáte Zinzendorfov príbeh, určite viete, že jeho život a dielo boli späté s Moravskými bratmi, resp. Jednotou Bratskou, ktorých ako utečencov prichýlil na svojom panstve. Časom tam vyrástla komunita s názvom Ochranov (Herrnhut), ktorá sa neskôr rozrástla do ďalších kútov krajiny a do celého sveta. Kniha je plná údajov, kam všade sa Moravania dostali so zvesťou evanjelia, čo je už samo osebe zaujímavé. Ak sa nemýlim, vybudovali kopu misijných staníc na všetkých alebo takmer všetkých kontinentoch sveta. Čo ma však zaujalo ešte viac, je pohľad do ich „kuchyne“, pohľad do zákulisia, ako toto úžasné dielo vznikalo, s akými problémami sa stretávalo a ako ich riešili.

Ludwig sa celým srdcom a s veľkou zodpovednosťou staral o túto komunitu. Chodil medzi ľudí, hovoril s nimi, počúval ich a hľadal riešenia vzniknutých nepokojov. Nezdráhal sa priznať si aj vlastné chyby, ak bolo práve jeho konanie pôvodcom niektorého z problémov. A predovšetkým, všetky jeho snahy viedli k tomu, aby ľudia žili v jednote, aby mali dobrý duchovný základ, aby ich kresťanstvo bolo úprimné a zjavné v každodennom živote, a aby mali neustále na zreteli spoločný cieľ – zvestovať evanjelium ostatným ľuďom a národom. Za zmienku určite stojí ich skúsenosť, že práve úprimný kresťanský život bol tým, čo presviedčalo ľudí, ktorým zvestovali Krista, a dokonca aj ich odporcov, ktorým sa toto ich dielo nepáčilo. Ľudia jednoducho videli, že to, čo táto komunita hlása, aj skutočne v praxi žije.

Zaujímavé bolo tiež sledovať, ako sa začala misijná práca Moravských bratov. Ludwig o tom najskôr začal v komunite hovoriť. Priviedol tam misionára, ktorý im porozprával, čo a ako. Pozisťovali si, aké to je v oblasti, kam chceli ísť pracovať, čo tamojším ľuďom pomôže a čo nie. Asi rok čakali, pokým všetci neboli jednotní a pripravení podporovať misionárov. Neskôr Ludwig vymyslel funkčný systém financovania misijnej služby. Riešil aj zákonné otázky v daných krajinách. Nakoľko sa dalo, vybavoval povolenia, aby tam ich misionári neboli len ako neželaní votrelci, ale aby boli riadne vpustení na dané územia atď. Skrátka, robil všetko pre to, aby toto dielo mohlo fungovať a napredovať. Neskôr aj sám veľa cestoval a navštevoval jednotlivé zbory a misijné stanice.

Veľmi pozoruhodná bola tiež vytrvalosť tejto komunity. Hoci z prvých 29 vyslaných misionárov 22 zomrelo, nevzdali sa. Aj napriek veľkým ťažkostiam a úmrtiam vždy znova vysielali ďalších misionárov v nádeji, že uvidia prvé lastovičky – prvých znovuzrodených veriacich. Do tejto práce išli s pokorou a s vedomím, že sú služobníci. Ludwig v jednej zo svojich kázni misionárom povedal:

„Nezabudnite, že nikdy nesmiete zneužiť svoje postavenie na to, aby ste vládli nad pohanmi. Naopak, musíte sa pokoriť a získať si ich úctu osobnou tichou vierou a mocou Svätého Ducha. Misionár nesmie hľadať svoje vlastné záujmy a uznanie ani sa nesmie nádejať, že bude slávny. Musíte byť ochotní trpieť, zomrieť a byť zabudnutí.“
Tejto službe boli oddaní celým srdcom, inak by to neboli mohli zvládnuť v tak ťažkých podmienkach a s toľkými prekážkami, aké sa im neustále stavali do cesty. S vyslaním prvých misionárov zaviedli na podporu tejto služby 24-hodinovú modlitebnú reťaz, ktorá prakticky nepretržite fungovala viac ako 100 rokov.

Okrem práce s Moravskými bratmi sa Ludwig venoval aj ďalším činnostiam. Písal piesne, časopisy, knihy. Jeho rodinný život nebol ľahký, s manželkou mali 12 detí, z ktorých 9 pochovali v detskom alebo veľmi mladom veku a nakoniec Ludwig pochoval aj svoju manželku. V rodine, z ktorej pochádzal, musel strpieť tiež rôzne príkoria, pretože nesúhlasili s jeho záujmom o cirkevné veci, pre grófa sa to skrátka nehodilo. Dokonca sa neskôr vzdal svojho grófskeho titulu a postavenia.

Ludwiga Zinzendorfa nič nezlomilo a neodradilo od služby Bohu a ľuďom. Pôvodne sníval len o tom, že snáď vyšle zopár misionárov a snáď sa niekoľko lastovičiek obráti k Bohu. Prvých misionárov vyprevádzal so slovami: „Neočakávajte, že naraz obrátite na vieru masy ľudí. Pamätajte si, že Pán už teraz pozná tých, ktorých srdcia pripravil, aby uverili. Vašou úlohou je týchto ľudí nájsť, aj keď ich bude len zopár. Oni budú vzácne prvé lastovičky.“ A nakoniec tých lastovičiek boli tisíce a vyslaných misionárov tiež nespočetne veľa.

Ak sa chcete dozvedieť viac, v tejto knihe nájdete rôzne inšpiratívne veci z oblasti vzájomného spolunažívania kresťanov, zvestovania evanjelia a misijnej práce.

26. 12. 2017

Nenechaj bolesť jedného obdobia zničiť to, čo príde potom. Nesúď svoj život v ťažkom období. Vytrvaj v ťažkostiach a lepšie časy určite prídu, keď to budeš najmenej čakať! Prežívaj každé obdobie v sile nádeje.
(Bruno Ferrero)

Našli sme útočisko v tom, že sa budeme verne pridŕžať ponúkanej nádeje. Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá siaha až dovnútra, za oponu, kde za nás vošiel Ježiš ako predchodca, keď sa stal veľkňazom naveky...
(List Židom 6,18-20)

17. 12. 2017

Silent Night

Zopár minút vianočnej pohody...



16. 12. 2017

Jeden predvianočný...

Nedávno som si prečítala jeden pekný príbeh: 

Brat
 


Paľo dostal od svojho brata na Vianoce auto. Keď na Štedrý deň vyšiel z kancelárie, akési chalanisko z ulice sa obšmietalo okolo jeho nového nablýskaného autíčka a obdivovalo ho.

"Ujo, to je vaše auto?" opýtal sa chlapec.
Paľo prikývol: "Dostal som ho brata na Vianoce."
Chlapec bol ohromený. "Chcete povedať, že váš brat vám ho daroval a vy ste zaň nemusel nič dať? Páni, aj ja by som chcel...
Paľo, samozrejme, vedel, čo by ten chlapec chcel. Chcel by mať takého brata. Lenže to, čo chlapec povedal, ho prekvapilo.
"Chcel by som byť taký brat."
Paľo sa s úžasom zahľadel na chlapca a potom nečakane riekol: "Chcel by si sa povoziť?"
"Och, veľmi rád!"
Po krátkej jazde sa chlapec otočil s rozžiarenými očami k Paľovi a opýtal sa: "Ujo, mohli by sme sa previezť popred môj dom?"
Paľo sa usmial. Myslel si, že vie, o čo chlapcovi ide. Chce sa predviesť pred susedmi. Lenže opäť sa mýlil.
"Môžete zastaviť pri týchto dvoch schodíkoch?" poprosil chlapec.
Vybehol po schodoch. O chvíľu Paľo počul, že sa vracia, ale tentoraz sa už neponáhľal. Na rukách niesol chromého bračeka. Posadil ho na spodný schodík a ukázal mu na auto.
"Tu je, Miško, presne, ako som ti hovoril. Jeho brat mu ho daroval na Vianoce a on zaň nemusel zaplatiť vôbec nič. Aj ja ti raz také kúpim... Potom uvidíš všetky tie krásne veci vo vyzdobených výkladoch, o ktorých som ti hovoril."
Paľo vystúpil a posadil chlapčeka na zadné sedadlo. Starší brat si s nadšením v tvári sadol vedľa neho a všetci traja sa vydali na nezabudnuteľnú vianočnú jazdu po vysvietenom meste.
(Bruno Ferrero)

12. 12. 2017

Jediný človek, ktorý sa chová rozumne,
je môj krajčír. Vždy, keď ma stretne,
zoberie si nové miery, zatiaľ čo ostatní
ma hodnotia podľa tých starých
a myslia si, že platia aj dnes. 

(George Bernard Shaw)

8. 12. 2017

Rozhodla som sa čítať Bibliu „z listu“

Ako si udržať pohľad upretý na skutočného pravého Boha? Ako sa nenechať zviesť, oklamať nejakými náhradníkmi (či už v podobe iných bohov a náboženstiev alebo v podobe nenápadných modiel typu práca, peniaze, vzťahy, či dokonca služba na diele Božom)?
Hovorí sa, že ak chce človek bezpečne rozoznať originál od falzifikátu, nie je práve najužitočnejšie študovať všetky falzifikáty. Tých môže byť nekonečné množstvo. Užitočnejšie bude dobre si naštudovať práve ten jeden originál. Kde inde nájdeme lepší a podrobnejší opis Boha, ak nie v Jeho vlastných slovách – v Biblii. Práve tam sa nám Boh predstavuje z rôznych strán a v mnohých podobách. Preto je veľmi užitočné a potrebné Bibliu čítať pravidelne. Lenže, nie je čítať ako čítať.
Hudobníci majú jeden špeciálny výraz: hra z listu. To znamená, že si pred seba postavíte neznáme noty a hráte. Na rozdiel od vecí, ktoré hrá hudobník často, kedy už do nôt veľmi nepozerá a jeho prsty pracujú akosi automaticky, pri hre z listu si nemôže dovoliť nedávať pozor a nechať svoje myšlienky voľne lietať. Musí sa sústrediť a poctivo prečítať každú jednu notu (teda v prípade, že chce naozaj zistiť, aká melódia sa v notovom zápise ukrýva).
Opakovanie tých istých skladieb a trénovanie hry spamäti má nepochybne svoje výhody a svoje miesto. Nie vždy má človek po ruke notový zápis a vtedy si musí vystačiť s tým, čo má v hlave. No má to aj svoje riziká, ak to nie je vyvážené hrou z nôt. Ak sa hudobník do nôt už príliš dlho nepozeral a pri hre spamäti ho niečo vyruší, vyvedie z rovnováhy, môže sa stať, že sa v notách nedokáže zorientovať a nájsť cestu, ako ďalej. Alebo, pri neustálej hre spamäti, nevedomky začne vynechávať niektoré detaily a možno časom aj celé pasáže. Nakoniec môže utrpieť aj samotná schopnosť čítať noty a hudobník bude musieť zostať už len pri naučených kúskoch, nebude schopný poradiť si s niečím novým… Už asi tušíte, kam tým mierim. Niečo podobné sa nám môže stať aj pri čítaní Biblie a poznávaní Boha. Aspoň mne sa to stalo.
Čítam Bibliu už od detstva, lenže postupom času začalo byť moje čítanie akési automatické. Dokázala som síce rýchlo kĺzať po jednotlivých veršoch a kapitolách, ako trénované prsty klaviristu po klávesoch, ale moje myšlienky sa vždy rozleteli široko-ďaleko. Zrazu som po odložení Biblie vôbec nevedela, ako som sa dostala od začiatku kapitoly k jej koncu a o čom tá kapitola vlastne bola? Moje znalosti Biblie a Boha začali akosi blednúť. Keď mi niekto položil otázku mimo rámec nacvičených základných vedomostí, nevedela som reagovať. Dokonca aj verše, ktoré som kedysi vedela perfektne spamäti, zrazu už také perfektné neboli, po troche sa z nich začali vytrácať slová…
Preto som sa jedného dňa rozhodla, že začnem Bibliu čítať „z listu“. Zobrala som do rúk iný preklad, aby sa mi nemohlo stať, že budem čítať automaticky, bez nutnosti premýšľať. A začala som čítať pekne verš za veršom, slovo za slovom, písmeno za písmenom. Pomaly, po krátkych odsekoch a niekedy dokonca nahlas. Zmena prekladu, samozrejme, nie je nevyhnutná. Postačí, ak sa pri čítaní Biblie dokážete odtrhnúť od naučených fráz a slovných spojení a začnete ju čítať ako niečo nové, nepoznané, keď sa necháte vtiahnuť do textu, začnete si vychutnávať každú jednu „notu“ a pozorne sa započúvate do „melódie“.
V poslednej dobe si dokonca pri čítaní Biblie píšem poznámky. Človek musí nad prečítaným textom ešte o trošku viac popremýšľať, aby si usporiadal myšlienky a dokázal napísať nejaké to zhrnutie. Pri takomto čítaní sa dozvedám veci, ktoré som predtým nevidela, nevnímala. Všímam si detaily, ktoré mi predtým unikali, hoci som Bibliu čítala stále dookola.
Ak sa naučíte čítať „z listu“ – sledovať text s poctivým premýšľaním, pozorným vnímaním každého jedného slova – získate tým dve veci. Lepšie spoznáte Písmo (budete sa v ňom lepšie orientovať a lepšie vnímať súvislosti) a zároveň objavíte množstvo podrobností o tom, ako naozaj vyzerá skutočný pravý Boh (čo nie je to isté ako mať nejaké predstavy o Bohu). Pán Ježiš v diskusii so saducejmi, ktorí nevedeli nájsť správnu cestu, upozorňuje na deficit práve týchto dvoch vecí: „Blúdite, lebo nepoznáte Písma ani Božiu moc.“ (Mt 22,29)
Keď budete čítať Bibliu naozaj pozorne, keď spoznáte Písma a v nich ukrytého pravého Boha, potom tak ľahko nezablúdite a zvládnete správne „prečítať“ aj iné veci v živote. Budete vedieť lepšie zhodnotiť rôzne ponuky, ktoré sa vám postavia do cesty. Dokážete odhaliť hoci aj malé detaily, či už pozitívne, užitočné alebo varovné signály, že tu niečo nesedí. Človek potom ľahšie zbadá falzifikáty okolo seba alebo aj vo svojom vlastnom vnútri.

25. 11. 2017

Nevzdať sa

Organizácia Dobrý anjel nedávno vydala drobnú publikáciu pod názvom Nevzdať sa. Drobnú čo do rozmerov (11,3x19,5cm), ale určite veľkú čo do obsahu. Je to zbierka krátkych príbehov, vyznaní, akýchsi momentiek zo životov mladých ľudí, ktorí zápasia s rakovinou alebo inými nevyliečiteľnými ochoreniami. Sú to príbehy, pri ktorých vám prebehne mráz po chrbte, možno vypadnú aj slzy z očí, ale zároveň sú plné skutočného, nefalšovaného optimizmu a chuti do života. Pomedzi príbehy týchto neobyčajných tínedžerov nájdete aj niekoľko komentárov od známych osobností. Príbehy sú tiež doplnené peknými fotografiami a krátkymi, no veľavravnými citátmi jednotlivých autorov. Kúpou knihy môžete prispieť k pomoci mladým ľuďom, ktorí to v živote nemajú ľahké, a jej prečítaním podporíte hlavne samých seba. Tým, ktorí vo svojom živote nemusia zápasiť s ťažkými vecami, môže táto kniha pripomenúť, že sa občas zbytočne trápia nad naozaj banálnymi záležitosťami a pre tých, ktorí práve bojujú svoj ťažký boj, môže byť povzbudením a posilnením.  

Organizácia Dobrý anjel vydala ešte jednu zaujímavú knižku pre tých najmenších, ktorí sa už v detskom veku musia vyrovnávať s faktom, že sú odlišní. Ako sa na zadnej strane knihy píše: "Naša priateľka Julka nám raz povedala, že jej kamarátky v nemocnici si prelepili zrkadlo novinami, aby sa nemuseli na seba pozerať. Mali pocit, že oškaredeli, lebo im od liekov vypadali vlásky. Iné deti sa zase hanbia, že sú na vozíčku. Trápi ich, že sa nepáčia ani ľuďom, ktorých stretnú. Spolužiakom, susedom a kamarátom..." V zápätí však autor textu dodáva: "Áno, niektoré deti sú možno iné ako ich okolie, ale že by neboli krásne? To je teda výmysel!" A práve preto vznikla táto kniha. Pod názvom O Bezvláske sa ukrýva detská rozprávka o princeznej, ktorá sa hanbila za svoju inakosť a o koniarovi, ktorý jej pomohol tento problém prekonať. Veľmi milý a poučný príbeh od autorky Gabiky Futovej, ktorá si  nedávno tiež prežila svoje bezvláskové obdobie.