hghjgljhljhôjh

21. 2. 2017

Fredrik Backman - Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa

Dávno som nečítala tak dobrú knihu. Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa od autora Fredrika Backmana je presne to, čo som v posledných dňoch potrebovala. Tak trochu fantázia, únik do rozprávkovej ríše plnej zvláštnych bytostí a zároveň veľmi reálny a hlboký príbeh nášho sveta. Dej je plný humoru a sĺz zároveň, plný napätia, neočakávaných zvratov a zvláštnych objavov, ktorý vám nedovolí myslieť na vaše vlastné trápenie. 
Je to príbeh o zvláštnom vzťahu tak trochu netypickej babičky a jej nadmieru vyspelej sedemročnej, teda vlastne takmer osemročnej vnučky Elsy. Babička bola trošku zvláštny úkaz, fungovala úplne inak, ako všetci ostatní naokolo a Elsa ju práve preto milovala: "V bežnom živote, keď bolo všetko v poriadku, vytvárala okolo seba chaos. No keď sa skutočný svet začal rúcať, keď vypukol zmätok, boli schopní fungovať iba ľudia ako babička. V tom spočívala jej superschopnosť... Zachraňovanie životov a privádzanie ľudí do šialenstva sú babičkine superschopnosti."
Babička navštevovala spolu s Eslou tajný rozprávkový svet, ktorý vlastne až tak rozprávkový nebol, ale na to Elsa prišla až neskôr, keď ju babička tesne pred svojou smrťou poslala na zvláštnu rytiersku výpravu. Elsa bola vydesená, no zároveň pevne rozhodnutá rozlúštiť babičkyne hádanky a nájsť poklad. Nebolo to vôbec jednuduché a Elsa pri tom zažívala jedno dobrodružstvo za druhým. Ale to si už prečítajte sami.
Kniha Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa je naozaj skvelý a hlboký príbeh o spoznávaní sveta, nachádzaní priateľov, odhaľovaní nepriateľov a statočnom bránení hradu. A napokon, spolu s babičkynou pomocou sa Else nakoniec podarilo popri šiestich rozprávkových ríšach (Miamas = Ľúbim ťa, Miploris = Smútim, Mirevas = Snívam, Miaudacas = Mám odvahu, Mimovas = Tancujem a Mibatalos = Bojujem) vybudovať siedmu: Mipardonus = Odpúšťam ti.

17. 2. 2017

Believe - Contemporary Piano Original by Jonny May

Po mrazivej zime trošku jarnej hudby ... snáď sa čoskoro ukáže aj teplá a slnečná jar (nie len tam vonku za oknom) ...



A ešte jedna skladba plná jarnej sviežosti a ľahkosti ... keď zatvorím oči, tak si viem živo predstaviť, ako sedím niekde na okraji lesa alebo uprostred zelenej lúky, pri radostne žblnkajúcom potôčiku, okolo poletujú usilovne pracujúce včielky, občas sa na pestrých jarných kvietkoch zastaví nejaký ten motýľ, alebo si na neďaleký konár na chvíľu sadne vtáčik so svojou radostou jarnou piesňou ... hmm ... môcť tam tak teraz byť, uniknúť od reality všedných dní...

9. 2. 2017

Jób – príbeh o sile viery?

Občas sa dostávam do rozhovorov s ľuďmi, ktorí prechádzajú utrpením. Keď narazíme na tému Jób, väčšinou sa ich zmocní depresia. „Ach, Jóba mi ani nespomínaj, to bol taký utrápený človek. Stratil rodinu, majetok, zdravie, aj vlastná žena a priatelia sa obrátili proti nemu... to aby som čakal, že aj mne sa toto všetko stane, veď už polovicu z týchto problémov mám,“ povedal mi raz jeden môj známy. Takýto postoj ma vždy trochu zaskočí. Naozaj je kniha Jób len o trápení a depresii? Prečítala som ju už veľakrát a som presvedčená, že sa v nej ukrýva omnoho viac.
Podstata Jóbovho príbehu
Podstata knihy Jób sa nedá zhrnúť do jedného slova alebo jednej témy, pretože tých tém je tam rozohraných hneď niekoľko. Je to veľmi obsiahly a hlbokých príbeh, v ktorom ja osobne vidím veľké bohatstvo vo viacerých smeroch. Iste, téma utrpenia tak trochu vyniká do popredia vďaka dlhému rozhovoru Jóba a jeho priateľov. Ale okrem týchto 35 kapitol sa tu nachádza ešte ďalších 7 nie menej dôležitých. Čo všetko sa teda ukrýva v tejto vzácnej knihe?
Príbeh utrpenia a pastorácie
Ako som vyššie spomenula, najdlhší úsek knihy Jób sa točí okolo utrpenia. Čítanie týchto 35 kapitol však nemusí byť dôvodom k depresii.
V pomerne dlhom rozhovore Jóba a jeho priateľov sa dá veľa dozvedieť o tom, čo prežíva trpiaci človek, a tiež o pastorácii – ako takémuto človeku pomáhať a ako nepomáhať. Myslím si, že ako pre trpiacich, tak aj pre pomáhajúcich to môžu byť veľmi pozitívne poznatky. Avšak, treba čítať pozorne a s porozumením. Tu si dovolím skromne poznamenať, že Jóbovým slovám a bolesti, ktorú spôsobovali slová jeho priateľov, dokáže do hĺbky porozumieť predovšetkým ten, kto sám prešiel utrpením. Iba ten môže pochopiť, prečo Jób hovorí to, čo hovorí a čo všetko sa vlastne ukrýva za jeho slovami. Iba ten môže uvidieť, kde urobili Jóbovi priatelia, v snahe pomôcť mu, najväčšie chyby a naopak, čo urobili správne.
Jóbovi priatelia napríklad začali veľmi dobre. Ticho sedeli a vyjadrovali svoju účasť, svoj súcit s jeho utrpením. Počkali, kým Jób prehovorí ako prvý a ukáže im, čo mu práve beží mysľou. Ale potom zareagovali dosť nešťastným spôsobom. Mám za to, že kameňom úrazu ich „pastorácie“ bolo to, že sa nevedeli vcítiť do rozpoloženia trpiaceho človeka. Nerozumeli stavu, keď človek pod váhou utrpenia stráca schopnosť jasne myslieť. A vtedy jednoducho nefungujú žiadne, hoci aj dobre mienené rady alebo napomenutia (nehovoriac o tom, či boli tie ich rady naozaj správne), a už vôbec nemusí byť užitočné, snažiť sa za každú cenu nájsť pôvod trápenia.
Za zmienku stojí napríklad aj to, že keď Jób hovoril o Bohu nesprávne veci, mal síce poľahčujúcu okolnosť – nesmierne zaťaženie bolesťou, ale napriek tomu ho jeho bolesť neospravedlňovala. Nakoniec musel zo svojich neuvážených slov činiť pokánie (42,6). Boh ho však k tomu neviedol hneď, v čase tej najväčšej bolesti, ale bol k jeho utrpeniu zhovievavý, dovolil mu najskôr si vyliať srdce.
Z rozhovoru Jóba a jeho priateľov by sa dalo vytiahnuť ešte mnoho ďalších zaujímavých vecí, nie len čo sa týka prístupu k trpiacemu, ale tým sa teraz nechcem dopodrobna zaoberať. To by bolo na trošku inú úvahu, a ani sa necítim na to dostatočne skúsená, aby som mohla všetky tieto veci správne okomentovať.
Príbeh viery
Kniha Jób nie je iba o utrpení. Tento príbeh vlastne ani nevysvetľuje utrpenie ako také. Boh vo svojom záverečnom prejave Jóbovi nehovorí: „No, vieš, s tým utrpením to máš takto...“
Skôr ako pojednanie o zmysle utrpenia vidím v tomto príbehu rozprávanie o sile viery. Jób síce Bohu nerozumie a zaťažený bolesťou hovorí o Ňom nesprávne veci, z ktorých neskôr činí pokánie, ale napriek všetkému zostáva svojmu Bohu verný. Zo všetkých jeho slov jasne cítiť, že Boha stále považuje za reálneho, živého a zvrchovaného.
Každému kresťanovi je určite jasné, že viera a jej preskúšanie je veľmi dôležité. Na Jóbovom príbehu však vidím, že dokázanosť viery neprináša úžitok len človeku, ale má cenu aj pre duchovný svet. Jób, bez toho, že by o tom vedel, svojou vierou odzbrojil satana, o ktorom je reč v prvých dvoch kapitolách tejto knihy. A mám za to, že svojou vierou zároveň oslávil Boha. V liste Rimanom 4,20 sa totiž o dokázanej viere píše toto: „...stal sa silným vo viere a tak vzdal slávu Bohu.“ Naša viera a jej skúšky teda nie sú len o nás ľuďoch, ale majú oveľa väčší význam a dosah, ako si vôbec dokážeme predstaviť.
Príbeh poznania
Na konci Jóbovho príbehu vidím ďalšiu významnú tému, a tou je dôležitosť poznania Boha. Keď si Boh v závere knihy berie slovo, nevyjadruje sa k Jóbovým otázkam, ale veľmi dôrazne upozorňuje Jóba a jeho priateľov na deficit ich poznania.
Z tohto Božieho postoja vnímam, že trpiaci človek, alebo všeobecne človek ako taký, potrebuje viac ako odpovede na konkrétne otázky stretnutie so živým Bohom tvárou v tvár. Potrebuje poznať, aký Boh v skutočnosti je a nie, akého si Ho predstavuje. A na to je potrebné na chvíľu zmĺknuť a nechať hovoriť Boha – či už slovami alebo prostredníctvom Jeho diel. Niekedy o Bohu príliš veľa hovoríme. Myslíme si, že vieme, čo by On chcel, nechcel, urobil alebo neurobil, a pri tom Mu nedávame priestor, aby sa nám predviedol taký, aký On v skutočnosti je.
Pre Jóba bolo stretnutie so živým Bohom nie len zdrojom skutočného poznania Boha, ale zároveň spoznal aj samého seba a svoje miesto. Po tejto Božej reči v pokore vyznáva: „Kladiem si ruku na ústa,“ a neskôr dodáva: „ja som hovoril o veciach, ktoré som nechápal, a o divoch, o ktorých neviem... Chýr o tebe sa mi dostal do ucha, ale teraz ťa na vlastné oči vidím. Preto odvolávam svoje slová a kajám sa v prachu a popole.“ (40,4; 42,3.5-6)
A okrem toho, zdá sa, že toto stretnutie bolo pre Jóba natoľko silné a dôležité, že už viac nekladie otázky o zmysle svojho utrpenia. Osobné a veľmi blízke stretnutie so živým Bohom, poznanie Boha takého, aký skutočne je, dokáže úplne zmeniť smer myšlienok trpiaceho človeka, čo môže jeho trápenie významne odľahčiť.
Príbeh stvorenia
Pri čítaní opisov Božieho úžasného a dokonalého stvorenia v závere knihy Jób, a tiež pri pozorovaní tohto stvorenia na mojich prechádzkach prírodou, si uvedomujem ešte jednu vec. Ak je samotné stvorenie tak predivne a dokonale utvorené, o čo väčší musí byť jeho Stvoriteľ? A toto poznanie ma napĺňa istotou a pokojom, že môj Boh, môj Stvoriteľ má všetko na tejto zemi pod kontrolou. Nič ho nezaskočí, nič nie je nad jeho sily alebo schopnosti. A zároveň ma dokonale pozná, presne vie čo na mňa môže naložiť, pretože On sám ma utvoril. Niekedy sa stáva, že musíme žiť aj s otázkami, na ktoré nedostaneme jasnú odpoveď. Ale napriek tomu sa môžeme ako stvorenie s dôverou vložiť do rúk Stvoriteľa s vedomím, že On odpoveď určite pozná a poradí si s tým.
Príbeh neba
Z Jóbovho príbehu by sa dalo vytiahnuť ešte mnoho užitočných vecí, ale na záver chcem spomenúť už len jednu – tú najvzácnejšiu, ktorá ma v tejto zvláštnej knihe priťahuje zo všetkého najviac. V prvých dvoch kapitolách tejto knihy totiž nachádzam jedno výnimočné miesto. Vidím tam akoby pootvorené dvere do Božej pracovne, do ktorých môže ktokoľvek, kto prechádza okolo, nahliadnuť. Boh tu ponúka jedinečnú príležitosť pozrieť sa, ako to „beží“ v Jeho dielni bez toho, že by to On sám nejako komentoval alebo vysvetľoval. Záleží len na človeku, či sa pri týchto dverách zastaví a ako dobre sa poobzerá.
Keď sa zahľadím do Božej pracovne, vidím tam, že Boh si váži svojich verných a teší sa z ich viery. Dokonca sa nimi chváli (1,8 a 2,3). Vidím tam tiež, že Boh má všetko pod kontrolou a satan nemôže urobiť nič, čo by mu Boh nedovolil (1,12 a 2,6). Vidím tam aj to, že Bohu nie je jedno, čo sa deje s jeho vernými. On vie, že Jób trpí, že ho to ničí (2,3). A tu už prichádzam do bodu, kedy cez tieto pootvorené dvere nevidím celkom jasne, len tuším, že pre Boha musela byť táto záležitosť nesmierne dôležitá, keď toto všetko na svojho verného služobníka dopustil aj s vedomím, že Jóba to bude bolieť. Keď mi ľudia niečo vyhlásime za dôležité, ešte stále to môže byť diskutabilné. Ale som presvedčená, že ak Boh, ktorý všetko vie, ktorý pozná súvislosti minulé, súčasné i budúce, niečo uzná za dôležité, tak o tom niet pochýb.
Príbeh Boží
Občas, keď sa pod váhou utrpenia v mojom srdci vynorí otázka „prečo?“, namiesto odpovede mi vždy príde na myseľ Jóbov príbeh. Neprivádza ma to však k myšlienkam na utrpenie alebo depresiu, ale práve naopak. Vždy ma to vráti k prvým dvom kapitolám tejto knihy. Zastavím sa pri pootvorených dverách do Božej pracovne, znova do nich nazriem a to, čo tam vidím, ma vždy upokojí a povzbudí. Pri myšlienke na Jóba si vždy uvedomím, že to, čo my ľudia tu na zemi prežívame, nie je len náš príbeh, ale je to aj príbeh Boží. A tak, ak si ma môj Boh natoľko cení, že ma chce použiť ako súčasť nejakého svojho dôležitého plánu, ak by mohol môj zápas priniesť slávu Tomu, ktorého milujem a nadovšetko si vážim, bude mi cťou.

3. 2. 2017

Beverly Cleary - Milý pane Henshawe

Cez víkend som si dala trošku pauzu a na chvíľu sa začítala do detskej knihy Milý pane Henshawe od autora Beverly Cleary. Je to jednoduché, nenáročné čítanie tak na jedno poobedie.
Príbeh malého chlapca je rozpovedaný formou dopisov, ktoré píše autorovi svojej obľúbenej detskej knihy. Malý Leigh sa potreboval vyrovnať so životom, ktorý nebol najľahší. Rodičia sa rozviedli, otec odišiel z domu, s mamou žili v chudobných pomeroch a v škole mu neustále niekto kradol desiaty, takže bolo treba vypátrať zlodeja alebo zostrojiť poplašné zariadenie... No a popri tom všetkom sa Leigh chcel stať slávnym spisovateľom.
Nie je to žiadny hlboký príbeh s extra silným poučením do života, skôr je to kniha len tak pre oddych, keď chce človek preladiť myšlienky a zároveň nemá energiu na niečo príliš "rozmýšľacie". Skrátka, taký obyčajný, jednoduchý relax...

25. 1. 2017


Tu a tam sa zotmie, ale znova príde ráno...
Nezahadzuj nádej.
 
Jesse Jackson 

Len v Bohu sa upokojí moja duša,
lebo od Neho je moja nádej.
Žalm 62,6

 

18. 1. 2017

U Boha nie je žiadne "keby",

ani žiadne miesto nie je bezpečnejšie ako iné.
(Betsie ten Boom)

Možno ste čítali knihu „Útočište“ od Corrie ten Boom. Začiatkom vojny, ešte skôr ako boli sestry ten Boomové odvedené z domova, sa u nich odohrala jedna udalosť, ktorá mi zostala hlboko vrytá v pamäti a v srdci. Neviem, či ju teraz opíšem presne, čítala som to už dávno a viac ako presné fakty mi zostal v pamäti zmysel tohto príbehu.
Corrie spávala v podkrovnej izbe. Raz v noci, to už v meste začalo bombardovanie, zišla dolu do kuchyne. Tuším sa išla napiť, to si už dobre nepamätám a ani to nie je podstatné. Dôležité je to, čo sa odohralo tesne potom. Úlomok jednej zo zhodených bômb pristál priamo v Corrinej posteli. Corrie sa veľmi preľakla: "keby som tam bola, keby som nešla do kuchyne, keby som pokojne spala, už by bolo po mne". Ale jej staršia sestra Betsie to videla trochu inak. Ubezpečila Corrie, že všetko sa stalo tak, ako sa stať malo a niet sa čoho obávať, lebo "u Boha nie je žiadne „keby“, ani žiadne miesto nie je bezpečnejšie ako iné."
Príbehy Corrie a Betsie ten Boomových ma vždy znova udivujú. Obdivujem ich vieru a silu v tak ťažkých situáciách, aké prežívali. Napriek všetkému dokázali plne dôverovať Bohu. V tomto sú pre mňa veľkým vzorom.
Nie je vždy ľahké ubrániť sa myšlienkam typu „keby som bola“. Obzvlášť, keď sa dejú zlé veci mne alebo mojim najbližším. Keď je srdce plné sĺz a bolesti nad utrpením tých najmilších, vtedy človeka veľmi rýchlo zaplavia otázky, čo by bolo, keby som bola pozornejšia, keby som lepšie odhadla situáciu, keby som zareagovala skôr, keby som urobila veci inak... A práve v takýchto chvíľach si vždy spomeniem na Betsie. Jej slová ma vždy privedú späť do bezpečnej Božej náruče. Smieť sa ukryť a odpočinúť pod krídlami Toho, ktorý má všetko na tomto svete pod kontrolou a stará sa o mňa a mojich blízkych s tou najväčšou múdrosťou a láskou, to je nesmierne vzácny dar. Je to obrovská úľava od ťažkého bremena pochybností, smieť si uvedomiť, že ak všetko s dôverou vkladám do Božích rúk, potom naozaj nie je žiadne "keby", ani žiadne miesto nie je bezpečnejšie ako iné.

Aká predrahá je Tvoja milosť, ó, Bože,
a preto sa synovia človeka utiekajú do tône Tvojich krídel.
Žalm 36,8
Len v Bohu sa upokojí moja duša,
lebo od Neho je moja nádej.
Žalm 62,6