hghjgljhljhôjh

17. 4. 2017

Lisa Genova - Pořád jsem to já

Vďaka jednej milej osobe, ktorá neváhala na mňa minúť poštovné, sa mi do rúk dostala veľmi zaujímavá kniha, bestseller od autorky Lisa Genova pod názvom Pořád jsem to já. Je to príbeh vysokoškolskej profesorky Alice, ktorej vo veku päťdesiat rokov diagnostikovali Alzheimerovu chorobu. Autorka v tejto knihe veľmi pútavo opisuje, ako túto diagnózu vnímala a ako s ňou bojovala samotná Alica a tiež ako to prežívala jej najbližšia rodina, manžel, deti a jej blízke i vzdialenejšie okolie.
Viaceré momenty z tohto príbehu mi boli dosť blízke. Vďaka mojej vlastnej diagnóze, a tiež vďaka diagnóze, ktorá sa nám nedávno priplietla do rodiny, veľmi dobre poznám chvíle, keď musí človek zápasiť s nepochopením okolia. Dobre rozumiem Alicinej túžbe, keď už musí byť chorá, kiež by mohla mať aspoň niečo "bežné" čo ostatní dokážu ľahko pochopiť a pacienta adekvátne podporiť. Namiesto toho musela Alica zápasiť s niečím, čo bolo pre okolie nezrozumiteľné, kvôli čomu sa jej ľudia stránili a lekári nemali čo ponúknuť.
Veľmi zaujímavé boli aj samotné detaily zo života so strácajúcou sa pamäťou a schopnosťou myslieť. Občas to bolo dosť desivé, ale na druhej strane určite poučné čítanie. Ak už človek príde do styku s takýmto alebo podobným ochorením, nie je zlé dozvedieť sa viac o tom, ako to prežíva samotný pacient a ako mu môže byť jeho okolie nápomocné, inšpirovať sa Aliciným odhodlaním nevzdať to len tak ľahko a tiež odhodlaním jej najbližších podporiť ju a pomáhať koľko sa dá. A tiež je fajn vedieť, že v takom niečom nie som sám, či už v polohe pacienta alebo ošetrujúcej osoby.
Blízka mi bola aj Alicina snaha skontaktovať sa s inými pacientmi. Jednak, aby mohli vzájomne zdieľať svoje problémy s tými, ktorí im najlepšie rozumejú a tiež, aby si navzájom pomáhali a podporovali sa. Z vlastnej skúsenosti môžem len potvrdiť, že najlepším liekom na sebaľútosť je začať pomáhať druhým. Ako autorka vo svojej knihe píše, aj keď už človek nefunguje celkom tak, ako by mal, "ještě pořád má uši, kterými může naslouchat svým bližním, ramena, na kterých se mohou vyplakat, a ruce, kterými je může obejmout."

13. 4. 2017

Prajem pokojné a požehnané Veľkonočné sviatky... 

 


6. 4. 2017

Jiří Müller - A přece Otec nebeský o ně stará se

Nie je to tak dávno, čo som písala o Božom služobníkovi Georgovi Müllerovi, známom aj pod menom Jiří Müller. Jeho životný príbeh som si prečítala v knihe Ochranca sirôt v Bristole od autorov Janet a Geoff Benge (nájdete v kategórii Čitáreň). Ak aj vás tento príbeh zaujal, určite odporúčam prečítať si ďalšiu knihu o tomto mužovi, tentoraz pod názvom A přece Otec nebeský o ně stará se. Ide o výber z 2056-stranového životopisu, ktorého autorom je sám Jiří Müller.
Zatiaľ čo prvá spomínaná kniha hovorí o Müllerovom živote zvonka, z pohľadu iných ľudí, kniha A přece Otec nebeský o ně stará se je o to vzácnejšia, že ukazuje dianie zvnútra, z pohľadu samotného Jiřího Müllera. Je plná zápiskov z jeho denníkov, čo je úplne iné čítanie, ako keď máte v rukách bežný opis udalostí. Vďaka dátumom pri jednotlivých zápiskoch môžete sledovať dej veľmi plasticky a v reálnom čase. Je veľmi zaujímavé môcť takto pozorovať napríklad Müllerov zámer byť finančne závislý jedine od Boha. Ako sa v denníkoch dočítate, nebolo to vždy jednoduché. Niekedy to bolo o radosti, ale často aj o starostiach, problémoch a skúškach. Predovšetkým to však bolo o modlitbách a vytrvalom čakaní na Božie odpovede. Tie niekedy prichádzali hneď, inokedy až po dlhom čakaní alebo prichádzali len po častiach (často po veľmi malých častiach). Ale čo je najdôležitejšie, nikdy neprišli neskoro. V Müllerových zápiskoch nájdete krásnu a predovšetkým veľmi reálnu ukážku toho, ako funguje spolupráca Božieho služobníka a jeho Pána.
Okrem zápiskov z denníkov sa v knihe nachádza aj niekoľko autorových úvah na rôzne témy z kresťanského života. Záber týchto zamyslení je pomerne široký, rovnako, ako bol široký aj záber samotnej služby Jiřího Müllera. Nebol len zakladateľom a správcom sirotincov, ale zároveň aj evanjelistom, kazateľom, starším zboru, pastierom, manželom… V knihe nájdete krátke úvahy na témy, ako sú slávenie Pamiatky Pánovej, služba slovom, staršovstvo a kázeň v zbore, tiež niekoľko viet o pravidlách a požehnaní dávania na Božie dielo, niečo o manželstve alebo o poriadku v živote kresťana – konkrétne o požehnaní ranného vstávania… A v neposlednom rade tu nájdete aj slová o modlitbe, pretože Jiří Müller bol mužom modlitby. Na rozdiel od mnohých iných kníh alebo úvah na túto tému, Jiří Müller sa vo svojom zamyslení nevenuje rozboru modlitby ako takej (čo by mala obsahovať alebo ako by mala vyzerať). Keď spomína svoje modlitebné chvíľky, hovorí predovšetkým o tom, čo má modlitbe predchádzať a obklopovať ju. Zároveň vysvetľuje, prečo práve tieto veci považuje za dôležité. Viac podrobností sa už dočítate v knihe.
Na záver chcem spomenúť ešte jednu vec: ak by ste si náhodou chceli viesť denník o svojom živote s Pánom a neviete, ako na to, prečítajte si túto knihu. Môže byť pre vás dobrou inšpiráciou. Písanie denníka totiž nemusí byť o dlhých každodenných zápisoch, o všetkých detailoch, ktoré sa vo vašom živote udiali. Müllerove zápisky niekedy skutočne sú hlbokými pohľadmi do jeho duše a ducha, ale inokedy sú naopak veľmi stručné, pragmatické, alebo sú to len strohé čísla na jeho finančnom konte. Dokonca ani nezachytávajú každý jeden deň. Podstatou jeho denníka nebolo opísať do detailu úplne všetko. Jeho hlavným cieľom bolo ukázať ostatným (a verím, že aj sebe samému), o čom je život s Bohom, a tým povzbudiť ľudí k dôvere Bohu. On sám v tejto knihe píše:
Chtěl bych jménu našeho Pána prokazovat ještě větší čest, chtěl bych, aby k Němu lidé vzhlíželi, oslavovali Ho čím dále tím více, a aby na Něho spoléhali každým kousíčkem své bytosti… Když jsem zakládal naše ústavy a obzvláště sirotčince, doufal jsem, že se Bohu zalíbí pomoci touto prací Kristově Církvi hlouběji poznávat význam modlitby, posilovat víru dítek Božích, a stavět světu před oči Boží skutečnost. Toto moje očekávání se, díky Bohu, splnilo přehojnou měrou.
Ako dobre, že si Jiří Müller viedol denník. Bez týchto zápiskov by sme sa dnes len ťažko dozvedeli toľko podrobností z jeho života – zo života človeka plne závislého od Boha. Len vďaka tomu, že sa Müllerovi nelenilo sadnúť si a písať, môžeme byť aj my dnes jeho skúsenosťami mocne povzbudzovaní k viere a oddanosti Bohu. Možno by aj vaše skúsenosti s Pánom mohli byť dôležitým povzbudením pre iných kresťanov, či už vašich súčasníkov alebo nasledujúce generácie. Možno by stálo za to, zobrať pero a papier (notebook či tablet) a začať písať...

21. 3. 2017

Po dlhej dobe som dnes prežila naozaj pekný, slnečný a veľmi pokojný deň. Najskôr v práci makačka ako vždy, ale to k robotníkovi vo výrobe jednoducho patrí. No a po práci som hodila do seba obed a išla pozrieť otca. Zašli sme spolu na nákup a urobili sme si peknú pokojnú prechádzku. Asi hodinu sme si užívali krásne počasie, počúvali spev vtákov, vyhrievali sa v teplých lúčoch jarného slniečka, podebatovali o veciach dávno minulých a sem tam aj o tých súčasných... Normálne by som v takomto počasí zobrala do ruky foťák a išla urobiť zopár pekných záberov. A dnes by sa veru zopár naozaj krásnych a nevšedných urobiť dalo. Ale v tejto chvíli má pre mňa väčšiu cenu môcť prežiť takéto pokojné chvíle s mojím otcom, ktorý to momentálne vo svojom živote nemá ľahké. Je fajn vidieť, že všetka tá námaha a trápenie posledných týždňov, ten tvrdý boj má nejaký zmysel, že aspoň občas začína vychádzať slnko - nie len tam vonku na oblohe. No a fotky, tie počka na inokedy. Dnes vám pre potešenie ponúknem aspoň jednu jarnú z minulého roku, aby ste mali predstavu, ako krásne dnes u nás bolo...


19. 3. 2017

Len ruku mi daj...

a všetko čo máš mi odovzdaj,
tvoje trápenia a smútky dávnych vín.
Veď Ja rád ťa mám a iba Ja sám
vyliečim ťa z rán a dám ti krásu dní!

Len ruku mi daj
a všetko čo máš, to zanechaj!
Potom získaš stokrát viac a nestratíš!
Dieťa, mám ťa rád a iba Ja sám
prevediem ťa práve tam, kde zvíťazíš.

Ježiš povedal:
„Ja som dobrý pastier. Ja dávam svojim ovciam večný život
a nezahynú naveky, nik mi ich nevytrhne z ruky.
Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší než všetci,
a nikto ich nemôže vytrhnúť Otcovi z ruky.
Ja a Otec sme jedno.“

(podľa: Ján 10,14.28-30)

Len ruku mi daj
a v boji, aj v búrke vieru maj!
So mnou pôjdeš stále priamo, bezpečný.
Veď Ja rád ťa mám a iba Ja sám
ukryjem ťa v tôni krídel vystretých.

Keď žiješ jednu z tých najťažších chvíľ.
Keď cítiš dno a viac stáť nemáš síl.
Vtedy pamätaj, že som tvoj Pán

...a Ja sa postarám!



(z piesne: Len ruku mi daj, text: Erik Stupka)

12. 3. 2017

Ja s ním a on so mnou

Kedysi dávno odznela v našom zbore jedna krátka ale výstižná kázeň na tému záchrana. Jej ústrednou myšlienkou bol verš zo Zjavenia 3,20:
Hľa, stojím pri dverách a klopem. Keby niekto počul môj hlas a otvoril by dvere, vojdem k nemu a budem večerať s ním a on so mnou.
Keď my ľudia niekomu pomôžeme, niekoho alebo niečo zachránime, často to končí tým, že nám druhá strana poďakuje, rozlúčime sa a viac sa už nestretneme. Ale, ako bolo v tejto kázni zdôraznené, nie tak je to so záchranou, ktorú nám daroval Pán Ježiš.
On stojí pri dverách a klope. Keď počujeme Jeho hlas, keď Mu otvoríme svoje srdce, svoj život, môžeme Jeho dar záchrany prijať – môžeme prežiť odpustenie našich hriechov a tešiť sa z istoty večného života. Tým ale Jeho dielo nekončí. On neklope na naše dvere len preto, aby nám niečo odovzdal a zase sa otočil na odchod. On túži s nami zostať a nadviazať vzťah. Verš zo Zjavenia 3,20 hovorí: „vojdem k nemu a budem večerať s ním.“ Ten slávny Kristus, Spasiteľ, Boží Syn, práve ten chce večerať so mnou. Nie je to úžasná ponuka? Ale to nie je všetko. On netúži len po jednostrannej akcii. On túži po obojsmernom vzťahu. V tomto verši nehovorí iba: „ja budem večerať s ním,“ ale dodáva, „a on so mnou.“ A toto je veľmi vzácne a veľmi dôležité poznanie, ktoré som si zo spomínanej kázne odniesla.
Nedeľu čo nedeľu sa na našich bohoslužbách stretávame k sláveniu Pamiatky Pánovej, aby sme si pripomínali dielo záchrany, ktoré On pre nás z lásky vykonal. Rada sa tohto aktu zúčastňujem. Rada prichádzam každú nedeľu do zboru, aby som mala účasť na tejto pripomienke – na lámaní chleba a pití z kalicha. Je mojim potešením, keď môžem „večerať“ s Ním. Ale pod váhou slov zo Zjavenia 3,20 si uvedomujem, že tu nejde iba o mňa, o moju túžbu, moju radosť, môj úžitok. Je tu ešte ďalší, rovnako dôležitý dôvod, pre ktorý by som si mala strážiť čistotu srdca a života, aby som mohla mať účasť na Jeho Pamiatke – totiž, že aj On túži večerať so mnou. Nie len ja som rada a teším sa, keď môžem byť s Ním, ale aj On má potešenie z toho, keď môže mať plné spoločenstvo so mnou.

4. 3. 2017

Láskavé slová môžu byť krátke
a ľahko vysloviteľné,
ale ich ozveny sú nekonečné.

(Matka Tereza)


Freundliche Worte können kurz
und leicht ausgesprochen werden,
aber ihr Nachklang ist unendlich.

(Mutter Teresa)