hghjgljhljhôjh

18. 7. 2017

Sita Brahmachari vs. Jonas Jonasson

Aha, môj najnovší úlovok. Tentokrát od indickej autorky Sita Brahmachari s názvom Červené lístie. Musela som dnes vycestovať trochu mimo mesto kvôli istým nákupným záležitostiam a keď som všetko vybavila a zostával mi ešte čas do odchodu autobusu, kam inam by som sa zašla pozrieť ako do kníhkupectva, že? Tam na mňa na poličke čakala táto zaujímavá kniha, teda, aspoň podľa popisu vyzerá, že to bude pekný príbeh. Až prečítam, tak vám napíšem, ale bude to trochu na dlhšie, je to poctivých 310 strán.
Mám pred sebou totiž pár dní voľna a chcela som si ich niečím spríjemniť. Zašla som do mestskej knižnice a požičala si tretiu knihu v poradí od Jonasa Jonassona. Prvé dve - Storočný starček a Analfabetka - som už čítala a bol to celkom fajn oddych a kopa humoru (recenzie nájdete v kategórii Čitáreň). Ale táto posledná - Zabijak Anders - ma trochu sklamala. Nie, že by v nej nebolo dosť srandy, je písaná rovnakým štýlom ako tie predošlé, ale hneď od prvej strany na môj vkus príliš veľa polámaných rúk, sekera v chrbte, brokovnica v tvári a ešte k tomu jedna nevydarená farárka, ktorá neverí v Boha a presne tak sa aj o Božích veciach vyjadruje... Akože, komédia možno dobrá, ale pre mňa osobne nie príliš príťažlivá, po 26. strane som to odložila a už sa k tomu zrejme nevrátim. Aj v prvých dvoch autorových knihách sa objavila nejaká tá mŕtvola alebo nie práve najslušnejšie slovo, ale v tejto poslednej toho bolo už trochu veľa. Preto som si dnes zadovážila miernu náplasť, uvidíme, či bude taká dobrá ako vyzerá... 

17. 7. 2017


Jednou z najkrajších odmien života je,
že nikto nemôže úprimne pomáhať druhým,
aby pri tom nepomohlo sám sebe.

(Ralph Waldo Emerson)

…lebo tvoja námaha dostane odmenu…

Jeremiáš 31,16

16. 7. 2017

Lurlene McDanielová - Zbohom neznamená navždy

Chcela som si prečítať niečo na odľahčenie, únik od tvrdej reality a vtedy rada siahnem aj po tituloch určených deťom. Ako som tak hľadala, v sestrinej poličke som objavila knihu trošku staršieho dáta, z roku 1998, určenú pre mládež. Pozrela som na obálku a po zistení, že sa jedná o príbeh s podtextom "rakovina", som trochu zaváhala. Nemala som pôvodne chuť na práve takéto "ťažké" čítanie, ale nakoniec som sa do nej pustila a prečítala ju celú.
Kniha Zbohom neznamená navždy od Lurlene McDanielovej je príbeh dvoch mladých 17-ročných dievčat, ktoré sa pokúšali zvládnuť dôležitý rok svojho života - maturitný ročník - so všetkým, čo k nemu patrí. Jory bola dcérou bohatých zámožných rodičov, no napriek tomu odmietla chodiť na súkromnú školu. Radšej zostala na štátnej škole, kde mala najlepšiu priateľku, Melissu, ktorá ochorela na leukémiu. Melissa bojovala na 110%, zo všetkých síl. Hoci vedela, aké vedľajšiu účinky liečby bude musieť pretrpieť, a že v konečnom dôsledku liečba môže pomôcť ale rovnako tak aj uškodiť, svoj boj nevzdala. A Jory, jej najlepšia priateľka, sa jej snažila v tom boji pomáhať, byť jej oporou ako najlepšie vedela. 
Nakoniec to bol veľmi pekný a jednoduchý príbeh, ako sa dve priateľky vyrovnávali s tým, čo si sami nezvolili, čo im jednoducho život nadelil. Aj keď ma táto kniha neodtrhla od reality môjho života, a miestami mi vohnala slzy do očí, v konečnom dôsledku bola pre mňa povzbudením.

4. 7. 2017

Odpočinok pri rieke

Cez víkend som si bola na chvíľku prevetrať hlavu, utriediť myšlienky, nájsť silu do ďalších bojov. Ticho pri rieke bolo na to ako stvorené...

Keď budeš prechádzať cez vody, budem s tebou, a keď cez rieky, nezaplavia ťa.
Keď pôjdeš cez oheň, nepopáliš sa a plameň ťa nespáli.
Veď ja som Hospodin, tvoj Boh, Svätý Izraela, tvoj spasiteľ.
Pretože si v mojich očiach vzácny, drahý, milujem ťa.
Neboj sa, veď som s tebou...
(Izaiáš 43)

1. 7. 2017

Tom Short – Pět klíčových otázek křesťanství

Pět klíčových otázek křesťanství od autora Toma Shorta je malá útla knižka, ktorá sa zaoberá základnými otázkami kresťanstva, ako sú:
- Naozaj máme dôkazy Božej existencie?
- Je Biblia len jednou z mnohých kníh?
- O tom, čo je pre mňa dobré, nerozhodujem snáď ja sám?
- Je Ježiš iba významným učiteľom?
- Byť kresťanom nie je nudné alebo obmedzujúce?
Možno sa vám už stalo, že vám takéto alebo podobné otázky niekto položil, prípadne ste si ich kládli alebo ešte stále kladiete vy sami. V tejto knihe nájdete na ne zopár stručných a zrozumiteľných odpovedí.
Táto kniha sa radí k evanjelizačnej literatúre. Je určená predovšetkým pre tých, ktorí Boha ešte len hľadajú. No zároveň môže byť dobrou inšpiráciou aj pre veriacich kresťanov, ktorí si potrebujú sformulovať zrozumiteľné odpovede na vyššie položené otázky, aby dokázali reagovať na otázky svojho okolia. Ako autor vo svojej knihe hovorí, viera v Boha totiž nie je slepou dôverou v niečo intelektom neuchopiteľné, nevysvetliteľné. Viera v Boha má svoje opodstatnenie aj v oblasti rozumu a logiky.
V závere knihy autor opisuje jednoduchý spôsob, ako sa stať kresťanom, ako nájsť pravý zmysel života a predovšetkým odpustenie svojich hriechov. Autor pripája tiež svoju vlastnú skúsenosť, ako sa on stretol so živým Bohom.
Kniha vyšla aj v slovenčine pod názvom Čo ak predsa?

30. 6. 2017



Kto sa stavia na špičky,
nestojí pevne,
kto ustrnie v pol kroku,
prestane kráčať,
kto sa zahľadí len do seba,
prestane byť jasnozrivý.

(Lao-C)

21. 6. 2017

Život exota (22)

Dnes večer som sa vracala domov z biblickej hodinky, po poobedňajšej horúčave bol konečne trošku sviežejší vzduch, a tak som si vykračovala pekne pomaličky a užívala trošku relaxu. Ako som prichádzala k domu, uvidela som tam kopec ľudí a tri požiarne autá so zapnutými majákmi a celý môj relax bol ta tam. Hneď som pridala do kroku a pýtam sa susedov, čo sa deje. Pán sused ma asi nechcel vystrašiť, povedal mi upokojujúcim hlasom, že už je to dobré, že na 6. poschodí trochu horelo. No, pre také „trochu horelo“ by asi neboli potrebné tri cisterny. Prvé, čo mi napadlo, že 6. poschodie je len o dve poschodia nado mnou, takže buď bude vyhorené aj u mňa alebo budem vytopená. Vďaka Bohu, ani jedno z toho sa neudialo, u mňa doma bolo až na nepríjemný dymový zápach všetko na priadku. Ale hore schodmi som išla veru s malou dušičkou. Všetko, čo mám, je v tomto jednoizbovom byte a byt samotný ani nie je môj, som v ňom len podnájomník. Uvedomila som si, aký je majetok na tejto zemi nestály a pominuteľný. Celkovo posledného pol roka veľmi hmatateľne vnímam, ako všetko, o čo sa človek na tejto zemi opiera, v čom má svoje istoty, môže byť v okamihu preč.
Od januára som vám nič nenapísala o mojom exotickom živote. Nie, že by sa nič nedialo alebo že by som už s týmto seriálom skončila. Práve naopak, dialo sa (a ešte stále sa deje) toho až príliš. Tak ako moje dni, aj moje myšlienky sú veľmi rozbehané, rozlietané a je ťažké skrotiť ich do slov, preto je aj tento príspevok možno trochu kostrbatý.
V posledných mesiacoch som mala len zriedka pokojné oddychové chvíle, ktoré by boli iba moje. Spomínam si na jednu z nich, kedy som mala po dlhom čase celého pol dňa iba pre seba. Síce to nemalo práve najideálnejší dôvod – bola som totiž na plánovanej kontrole u lekára a na ďalšej dávke liečby na moje slabé kosti. Takže mi po návrate kolovala v žilách čerstvá porcia kyseliny, ktorá mi spôsobovala bolesti od hlavy až po päty a pár týždňov trvalo, pokým sa s tým moje telo vyrovnalo. Ale nie o tom v tejto chvíli premýšľam, nad takými vecami sa ani príliš premýšľať nesmie, v takýchto chvíľach treba hlavne zaťať zuby a vydržať. Pri spomienke na tento deň myslím skôr na to, že doteraz sme k lekárovi vždy chodievali spolu s otcom, autom, po diaľnici. Ale tentokrát som šla sama, autobusom. Ráno som zavčasu vstala, počkala na zastávke na ten správny spoj, našla si miesto pri okne a cestou tam i späť som si užívala pomalú jazdu cez malé dedinky a pestro sfarbenú jarnú prírodu. Bolo pekné slnečné počasie a ja som už tak dávno nemala možnosť urobiť si prechádzku prírodou, ktorá mi vždy vedela dodať optimizmus a novú energiu. Tento výlet autobusom mi ju aspoň sčasti nahradil. Užila som si to a okrem pekného okolia mi zostal v pamäti aj zvláštny moment uprostred jednej z dedín, ktorými sme prechádzali. V našom jazdnom pruhu stáli dvaja starčekovia s bicyklami a náruživo debatovali. Akosi si nevšimli, že pri tom zablokovali celý jazdný pruh. Z protismeru práve išli autá a tak som sledovala, čo urobí šofér nášho autobusu. Akosi podvedome som očakávala, že na nich zatrúbi alebo sa aspoň bude tváriť otrávene. Ale na moje prekvapenie šofér celkom pokojne zastavil, počkal, kým sa uvoľní protismer a pri obiehaní starčekom s úsmevom zamával. A ja som sa musela usmiať tiež. Bolo to milé gesto, ktoré ma priviedlo k zamysleniu, kam sa vlastne toľko naháňame? Čo máme z toho, že sa celý život za niečím ženieme a pri tom nestíhame naozaj žiť a tráviť čas s tými najbližšími? Čo má v našom, mojom živote naozaj cenu? Presne takto by sa dal zhrnúť posledný polrok môjho života - hľadaním odpovede na otázku: čo je skutočne dôležité?
Približne v polovici januára sa nám život v rodine obrátil hore nohami. Jedeného z rodičov postretla náhla mozgová príhoda. Nečakane sa ocitol v nemocnici vo vážnom stave a my sme netušili, čo nás čaká. Prognózy boli 50 na 50. Prvé dni prevládal šok a potom nastúpila tvrdá práca. Bolo treba obom rodičom pomôcť. Jednému bolo treba pomôcť znova sa zaradiť do života, postaviť sa na nohy doslovne, fyzicky, a aj po ostatných stránkach. A druhému bolo treba pomôcť túto radikálnu zmenu uniesť, tak fyzicky ako aj na duši. Skrátka, bolo treba všetko odložiť bokom a sústrediť sa na rodinu. Hoci to bolo (a ešte stále je) náročné, urobila som to rada. Len, na začiatku som urobila jednu zásadnú chybu. V snahe pomáhať rodine som zabudla na seba a svojho spoločníka Sjögrena. Prestala som myslieť na špeciálnu stravu, na poctivé zvlhčovanie slizníc, dostatok odpočinku, spánku... A môj spoločník sa hneď ohlásil, dostavili sa horúčky, zvracanie, črevné problémy, krvácanie z nosa a iné „príjemnosti“. Veľmi rýchlo som zistila, že tadiaľto cesta nevedie, že takýmto spôsobom nebudem ku pomoci nikomu a ničomu. Ak chcem pomáhať, musím sa postarať aj o seba samú. Bolo treba utriediť si priority a vytvoriť priestor na to, čo je naozaj dôležité. A tiež som si zase raz overila, že moje zdravotné problémy nie sú len o psychike. Ak na ne prestanem myslieť, oni nezmiznú. Zaiste, psychika je veľmi mocná vec, o tom niet pochýb, ale nie všetko sa dá psychikou vysvetliť a ovplyvniť. (To len taká odbočka na margo poznámok niektorých ľudí, že by mi určite bolo lepšie, keby som na svoju chorobu nemyslela, nedávala pozor na pravidlá, neriešila čo jesť a nejesť... Tak vidíte, skúsila som a lepšie mi teda určite nebolo, niektoré zdravotné problémy naozaj nie sú iba v hlave.)
Keď sa teraz obzriem späť na posledného pol roka, boli to neuveriteľne ťažké časy, veľa sĺz, veľa prebdených nocí a neistých dní. Máme za sebou kopec driny fyzickej i tej duševnej, musela som sa mnohých vecí vzdať a miesto nich robiť veci, ktoré vôbec neboli ľahké a nikdy som neplánovala, že ich niekedy v živote robiť budem. Celá táto námaha bola o to ťažšia, že krátko po mozgovej príhode jedného z rodičov sme stáli na pohrebe uja, ktorý nám bol práve v týchto ťažkých časoch veľkou oporou. Bolo to naozaj ťažké obdobie a ťažká drina, ale stálo za to vydržať. Ešte stále to nie je v poriadku a ani už nikdy v úplnom poriadku nebude, ešte stále máme toho veľa pred sebou, ešte stále si nemôžeme sadnúť a vydýchnuť, že boj je za nami. Ale to, kde sme dnes, kde sme sa za ten polrok dostali, už to je veľký pokrok. Obdivujem mojich rodičov ako obaja statočne bojujú, každý v rámci tých svojich možností a schopností. Nevzdávajú sa a pekne po maličkých krôčikoch postupujú dopredu. A nie je to cesta vôbec jednoduchá, ale po každom páde, akokoľvek hlbokom alebo bolestivom sa znova postavia, nadýchnu sa a hľadajú cestu ako ďalej. Veľmi si ich vážim a som rada, že môžem byť pri nich, že im môžem pomáhať. Ono, aj keď má človek svoje vlastné zdravotné problémy a nesmie na ne celkom zabudnúť (viď vyššie), aj tak môže byť oporou a pomocou pre druhých. Ako hovorí jeden výstižný citát z knihy o istom nevyliečiteľne chorom človeku: "ešte stále má uši, ktorými môže načúvať svojim blížnym, ramená, na ktorých sa môžu vyplakať, a ruky, ktorými ich môže objať.“ (Lisa Genova, z knihy „Pořád jsem to já“)

18. 6. 2017

Letná večerná prechádzka

Aspoň jeden záber z dnešnej večernej prechádzky s otcom, tentokrát som zase zobrala so sebou foťák. Bol krásny letný večer a vybrali sme sa na most. Milujem toto mesto pre jeho blízkosť k prírode, kamkoľvek sa človek obzrie, hoci aj v centre mesta, vždy uvidí zelenú farbu a okolité kopce. Stačí zájsť na koniec ulice a človek je buď v lese alebo pri vode. Toto je výhľad z mosta, ktorý vedie priamo do centra na hlavnú križovatku...