hghjgljhljhôjh

21. 6. 2017

Život exota (22)

Dnes večer som sa vracala domov z biblickej hodinky, po poobedňajšej horúčave bol konečne trošku sviežejší vzduch, a tak som si vykračovala pekne pomaličky a užívala trošku relaxu. Ako som prichádzala k domu, uvidela som tam kopec ľudí a tri požiarne autá so zapnutými majákmi a celý môj relax bol ta tam. Hneď som pridala do kroku a pýtam sa susedov, čo sa deje. Pán sused ma asi nechcel vystrašiť, povedal mi upokojujúcim hlasom, že už je to dobré, že na 6. poschodí trochu horelo. No, pre také „trochu horelo“ by asi neboli potrebné tri cisterny. Prvé, čo mi napadlo, že 6. poschodie je len o dve poschodia nado mnou, takže buď bude vyhorené aj u mňa alebo budem vytopená. Vďaka Bohu, ani jedno z toho sa neudialo, u mňa doma bolo až na nepríjemný dymový zápach všetko na priadku. Ale hore schodmi som išla veru s malou dušičkou. Všetko, čo mám, je v tomto jednoizbovom byte a byt samotný ani nie je môj, som v ňom len podnájomník. Uvedomila som si, aký je majetok na tejto zemi nestály a pominuteľný. Celkovo posledného pol roka veľmi hmatateľne vnímam, ako všetko, o čo sa človek na tejto zemi opiera, v čom má svoje istoty, môže byť v okamihu preč.
Od januára som vám nič nenapísala o mojom exotickom živote. Nie, že by sa nič nedialo alebo že by som už s týmto seriálom skončila. Práve naopak, dialo sa (a ešte stále sa deje) toho až príliš. Tak ako moje dni, aj moje myšlienky sú veľmi rozbehané, rozlietané a je ťažké skrotiť ich do slov, preto je aj tento príspevok možno trochu kostrbatý.
V posledných mesiacoch som mala len zriedka pokojné oddychové chvíle, ktoré by boli iba moje. Spomínam si na jednu z nich, kedy som mala po dlhom čase celého pol dňa iba pre seba. Síce to nemalo práve najideálnejší dôvod – bola som totiž na plánovanej kontrole u lekára a na ďalšej dávke liečby na moje slabé kosti. Takže mi po návrate kolovala v žilách čerstvá porcia kyseliny, ktorá mi spôsobovala bolesti od hlavy až po päty a pár týždňov trvalo, pokým sa s tým moje telo vyrovnalo. Ale nie o tom v tejto chvíli premýšľam, nad takými vecami sa ani príliš premýšľať nesmie, v takýchto chvíľach treba hlavne zaťať zuby a vydržať. Pri spomienke na tento deň myslím skôr na to, že doteraz sme k lekárovi vždy chodievali spolu s otcom, autom, po diaľnici. Ale tentokrát som šla sama, autobusom. Ráno som zavčasu vstala, počkala na zastávke na ten správny spoj, našla si miesto pri okne a cestou tam i späť som si užívala pomalú jazdu cez malé dedinky a pestro sfarbenú jarnú prírodu. Bolo pekné slnečné počasie a ja som už tak dávno nemala možnosť urobiť si prechádzku prírodou, ktorá mi vždy vedela dodať optimizmus a novú energiu. Tento výlet autobusom mi ju aspoň sčasti nahradil. Užila som si to a okrem pekného okolia mi zostal v pamäti aj zvláštny moment uprostred jednej z dedín, ktorými sme prechádzali. V našom jazdnom pruhu stáli dvaja starčekovia s bicyklami a náruživo debatovali. Akosi si nevšimli, že pri tom zablokovali celý jazdný pruh. Z protismeru práve išli autá a tak som sledovala, čo urobí šofér nášho autobusu. Akosi podvedome som očakávala, že na nich zatrúbi alebo sa aspoň bude tváriť otrávene. Ale na moje prekvapenie šofér celkom pokojne zastavil, počkal, kým sa uvoľní protismer a pri obiehaní starčekom s úsmevom zamával. A ja som sa musela usmiať tiež. Bolo to milé gesto, ktoré ma priviedlo k zamysleniu, kam sa vlastne toľko naháňame? Čo máme z toho, že sa celý život za niečím ženieme a pri tom nestíhame naozaj žiť a tráviť čas s tými najbližšími? Čo má v našom, mojom živote naozaj cenu? Presne takto by sa dal zhrnúť posledný polrok môjho života - hľadaním odpovede na otázku: čo je skutočne dôležité?
Približne v polovici januára sa nám život v rodine obrátil hore nohami. Jedeného z rodičov postretla náhla mozgová príhoda. Nečakane sa ocitol v nemocnici vo vážnom stave a my sme netušili, čo nás čaká. Prognózy boli 50 na 50. Prvé dni prevládal šok a potom nastúpila tvrdá práca. Bolo treba obom rodičom pomôcť. Jednému bolo treba pomôcť znova sa zaradiť do života, postaviť sa na nohy doslovne, fyzicky, a aj po ostatných stránkach. A druhému bolo treba pomôcť túto radikálnu zmenu uniesť, tak fyzicky ako aj na duši. Skrátka, bolo treba všetko odložiť bokom a sústrediť sa na rodinu. Hoci to bolo (a ešte stále je) náročné, urobila som to rada. Len, na začiatku som urobila jednu zásadnú chybu. V snahe pomáhať rodine som zabudla na seba a svojho spoločníka Sjögrena. Prestala som myslieť na špeciálnu stravu, na poctivé zvlhčovanie slizníc, dostatok odpočinku, spánku... A môj spoločník sa hneď ohlásil, dostavili sa horúčky, zvracanie, črevné problémy, krvácanie z nosa a iné „príjemnosti“. Veľmi rýchlo som zistila, že tadiaľto cesta nevedie, že takýmto spôsobom nebudem ku pomoci nikomu a ničomu. Ak chcem pomáhať, musím sa postarať aj o seba samú. Bolo treba utriediť si priority a vytvoriť priestor na to, čo je naozaj dôležité. A tiež som si zase raz overila, že moje zdravotné problémy nie sú len o psychike. Ak na ne prestanem myslieť, oni nezmiznú. Zaiste, psychika je veľmi mocná vec, o tom niet pochýb, ale nie všetko sa dá psychikou vysvetliť a ovplyvniť. (To len taká odbočka na margo poznámok niektorých ľudí, že by mi určite bolo lepšie, keby som na svoju chorobu nemyslela, nedávala pozor na pravidlá, neriešila čo jesť a nejesť... Tak vidíte, skúsila som a lepšie mi teda určite nebolo, niektoré zdravotné problémy naozaj nie sú iba v hlave.)
Keď sa teraz obzriem späť na posledného pol roka, boli to neuveriteľne ťažké časy, veľa sĺz, veľa prebdených nocí a neistých dní. Máme za sebou kopec driny fyzickej i tej duševnej, musela som sa mnohých vecí vzdať a miesto nich robiť veci, ktoré vôbec neboli ľahké a nikdy som neplánovala, že ich niekedy v živote robiť budem. Celá táto námaha bola o to ťažšia, že krátko po mozgovej príhode jedného z rodičov sme stáli na pohrebe uja, ktorý nám bol práve v týchto ťažkých časoch veľkou oporou. Bolo to naozaj ťažké obdobie a ťažká drina, ale stálo za to vydržať. Ešte stále to nie je v poriadku a ani už nikdy v úplnom poriadku nebude, ešte stále máme toho veľa pred sebou, ešte stále si nemôžeme sadnúť a vydýchnuť, že boj je za nami. Ale to, kde sme dnes, kde sme sa za ten polrok dostali, už to je veľký pokrok. Obdivujem mojich rodičov ako obaja statočne bojujú, každý v rámci tých svojich možností a schopností. Nevzdávajú sa a pekne po maličkých krôčikoch postupujú dopredu. A nie je to cesta vôbec jednoduchá, ale po každom páde, akokoľvek hlbokom alebo bolestivom sa znova postavia, nadýchnu sa a hľadajú cestu ako ďalej. Veľmi si ich vážim a som rada, že môžem byť pri nich, že im môžem pomáhať. Ono, aj keď má človek svoje vlastné zdravotné problémy a nesmie na ne celkom zabudnúť (viď vyššie), aj tak môže byť oporou a pomocou pre druhých. Ako hovorí jeden výstižný citát z knihy o istom nevyliečiteľne chorom človeku: "ešte stále má uši, ktorými môže načúvať svojim blížnym, ramená, na ktorých sa môžu vyplakať, a ruky, ktorými ich môže objať.“ (Lisa Genova, z knihy „Ještě pořád jsem to já“)

19. 6. 2017



Kto sa stavia na špičky,
nestojí pevne,
kto ustrnie v pol kroku,
prestane kráčať,
kto sa zahľadí len do seba,
prestane byť jasnozrivý.

Lao-C

18. 6. 2017

Letná večerná prechádzka

Aspoň jeden záber z dnešnej večernej prechádzky s otcom, tentokrát som zase zobrala so sebou foťák. Bol krásny letný večer a vybrali sme sa na most. Milujem toto mesto pre jeho blízkosť k prírode, kamkoľvek sa človek obzrie, hoci aj v centre mesta, vždy uvidí zelenú farbu a okolité kopce. Stačí zájsť na koniec ulice a človek je buď v lese alebo pri vode. Toto je výhľad z mosta, ktorý vedie priamo do centra na hlavnú križovatku...

 

11. 6. 2017

John Claypool – Stopy lásky, o sile niesť utrpenie

Stopy lásky od autora Johna Claypoola je kniha, lepšie povedané malá drobná knižočka, ktorú som si zadovážila a prečítala už hodne dávno. No niektoré udalosti v mojom živote alebo v živote mojich blízkych ma k nej čas od času opäť vracajú. Hlavnú myšlienku tohto dielka by som zhrnula autorovými slovami: „Táto kniha je odrazom osobného zápasu s realitou nevyliečiteľnej choroby, smrti a následným utrpením.“
Autor knihy, kazateľ John Claypool, sa jedného dňa dozvedel, že jeho osemročná dcéra má leukémiu. Po prvých pokusoch s liečbou sa jej stav zlepšil a rodina dostala novú nádej. No nakoniec malá Laura Lue svoj boj po osemnástich mesiacoch ukončila odchodom do večnosti. Pre Johna i celú rodinu to bola veľmi ťažká skúška. Bolo to obdobie plné otázok a hľadania odpovedí. Počas tohto obdobia sa dokázal John postaviť za kazateľňu a rozprávať veľmi úprimne a otvorene, čo sa v jeho srdci a mysli odohráva a aké odpovede alebo postoje nachádza. A práve tieto kázne sú náplňou tejto malej knižky. Nie je to nič komplikované, žiadna vysoká teológia. Práve naopak, je to autentické, celkom jednoduché a zrozumiteľné rozprávanie človeka, ktorý na vlastnej koži prežíva silu utrpenia a straty. Autor tu veľmi pekne vykresľuje, čím trpiaci ľudia prechádzajú, čo potrebujú, a tiež čo nepotrebujú.
Základ našej nádeje
Svoju prvú kázeň s názvom „Základ našej nádeje“ autor predniesol jedenásť dní po zistení diagnózy svojej dcéry. Hovorí v nej o tom, že život nie je podmienený získaním presných odpovedí. Práve naopak, Boh nás vyzýva najskôr k odvahe žiť a až následne získame skúsenosti a začneme životu rozumieť. Nie je možné nájsť uspokojivé odpovede na začiatku cesty, keď Boh so svojim dielom ešte nie je hotový. Treba si dávať pozor na povrchnosť a nerobiť uzávery príliš zavčasu. Veď ako môžeme niečo, čo ešte nie je uzavreté, nazvať dobrým alebo zlým?
Sila vydržať
Druhú kázeň predniesol autor po relatívne pokojných deviatich mesiacoch, po ktorých sa choroba opäť náhle rozbehla. Túto kázeň nazval „Sila vydržať“ a hovorí v nej o dôležitosti správnych očakávaní od viery a správnych predstavách o Bohu. Spôsob, ako reagujeme, keď prechádzame údolím tieňov, je závislý práve od týchto dvoch faktorov.
Autor pripomína podľa slov z Izaiáša 40,27-29, že náš Boh je večný, je Stvoriteľom všetkého a je to tajomný Boh, ktorého múdrosť nemožno vystihnúť. Ale je to aj Boh, ktorý nie je unavený. Keď my nevládzeme spraviť už ani krok, On neustáva a nám unaveným dáva silu.
Autor hovorí tiež o tom, akým spôsobom Boh unaveným pomáha (Izaiáš 40,31): „Tí však, čo očakávajú na Hospodina, dostávajú novú silu, ako orly dostávajú krídla, budú utekať a neustanú, pôjdu a nevyčerpajú sa.“ Niektorí sa mylne domnievajú, že poradie Izaiášových slov by malo byť opačné, že najľahšie je kráčať a najväčším prejavom Božej pomoci je vznášať sa v oblakoch. A potom sú sklamaní, keď Boh ich vieru nekorunuje práve lietaním. Ale tí, ktorí prešli utrpením dobre vedia, že v tej chvíli nie je najväčšou výzvou uletieť alebo utiecť. V čase utrpenia je najväčšou výzvou a zároveň aj najväčším Božím darom dokázať vytrvať v boji, neklesnúť pod ťažkým bremenom, ale pomaličky krok za krokom ísť dopredu.
Život je dar
Tretia kázeň s názvom „Život je dar“ vznikla mesiac po smrti malej Laury Lue. Autor tu hovorí o hľadaní východiska z tmavého údolia smútku a straty. Hovorí o troch cestách, ktoré vyskúšal. Prvú cestu nazval tichou rezignáciou, ale dospel k poznaniu, že Boh od nás neočakáva pasívne odovzdanie sa „osudu“, akýsi automatický život bez myšlienok a uvažovania, bez otázok a hľadania odpovedí. Veď Biblia je plná výziev ako: „proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a bude vám otvorené“. Druhou cestou bol pokus o úplné intelektuálne pochopenie situácie. Ale porozumieť Božím dielam a zámerom nie je také jednoduché. Boh nám určite ukáže svoje odpovede v pravý čas a v rozsahu, aký bude pre nás užitočný. Nie je však prínosné, ak sa o to usilujeme sami z vlastných síl a vlastným rozumom. A treťou cestou, ktorá jediná ho viedla ku svetlu, je cesta vďakyvzdania. V čase utrpenia alebo straty je dôležité uvedomiť si, že všetko, čo mám alebo som mal, vrátane života môjho i mojich blízkych, je nezaslúženým darom od Boha. Namiesto smútenia a sťažovania si, že toho nebolo viac, sa trpiaci človek potrebuje postupne preorientovať na vďačnosť za to, čo smel dostať a určitý čas si užívať.
Ako sa učiť znášať zármutok a utrpenie
Štvrtá a posledná kázeň je z obdobia asi tri a pol roka po smrti Laury Lue a má názov „Ako sa učiť znášať zármutok a utrpenie“. Autor sa tu s väčším časovým odstupom pozerá na udalosti svojho života. Hovorí, že nikto z nás sa počas svojho života nevyhne utrpeniu a stratám. Ako ich zvládať, rozoberá na príklade Jóba, ktorý prechádzal vo svojom utrpení určitými fázami ako šok, beznádej, únik do minulosti, návrat do reality, hnev a napokon rozhovor s Bohom zoči-voči. Jób si z toho všetkého odniesol dve veci – nové pochopenie vlastnej minulosti a nádej pre budúcnosť. Naším problémom je často prílišná naviazanosť na minulosť, na ľudí a veci, ktoré vlastne neboli našimi, boli len vypožičané od Boha. Naša neschopnosť odtrhnúť sa od nich nám bráni získať nové veci, hodnoty, možno vzťahy, ktoré nám Boh chce dať v budúcnosti. Ako autor v závere svojej knihy píše, ak nám Boh dal toľko dobrých vecí v našej minulosti, prečo by sa nemohol postarať aj o našu budúcnosť?

Na záver pripojím ešte zopár podnetných citátov z knihy:
  • Tak ako zlomená noha aj zlomené srdce potrebuje dlhý čas na zahojenie a neznáša dotyk bezprostredne po poranení.
  • "Chcel by som vedieť, kde bol Boh, keď bol môj syn zabitý!" vyhlásil otec napoly v hneve, napoly v bolesti. Po dlhšom premýšľaní povedal kazateľ: "Verím, že tam, kde bol vtedy, keď bol zabitý Jeho vlastný Syn." Tieto slová otcovi priviedli Boha z diaľky do jeho blízkosti ako spolutrpiteľa.
  • Preto je moje rozhodnutie nasledovné: chcem urobiť, čo môžem, aby som vo všetkom zostal otvorený a plný nádeje a zveril svoje bremeno nebu. A som si istý, celkom istý, že z toho vzíde nejaká forma života.
  • V otázkach, čo sa týka viery, je viac čestnosti než v mlčanlivom podrobení sa. Vo všetkých otázkach je zahrnutá viera, že niekde musí byť svetlo.
  • Totiž - život je dar, nič viac a nič menej, proste a jednoducho dar. My tu na zemi sa máme k tomu takto postaviť.
  • Cesta vďakyvzdania neodníma bolesť, ale akosi preráža temnotu svetlom a buduje sily, aby človek mohol kráčať ďalej.
  • Pri malých starostiach sa učíme ako reagovať na veľké zaťaženia.

1. 6. 2017

Arthur W. Pink - Střípky poznání Boha

Posledné mesiace som mala veľmi máličko voľného času a veľmi veľa stresov. Kniha od Arthura W. Pinka mi poskytla presne to, čo som v tých chvíľach potrebovala - krátke kapitoly, ktoré nepotrebujú veľa času, ale o to intenzívnejšie dokážu odpútať od starostí tohto sveta. Čo môže človeka lepšie osviežiť a doplniť sily, ako pohľad na samotného Boha? Kniha Střípky poznání Boha sa pokúša predstaviť čitateľovi rôzne Božie vlastnosti v jednotlivých krátkych vstupoch. Autor stručne popisuje Boha na základe toho, ako Ho on spoznal z Písma. Sám vo svojej knihe hovorí, že poznať Boha dokonale v plnosti nikdy nedokážeme. No napriek tomu je prospešné snažiť sa Ho spoznávať aspoň v tej miere, ako nám naše ľudské chápanie dovoľuje. Preto ani autorov zoznam Božích vlastností zaručene nie je kompletný. Aj ich samotný opis miestami nie je úplne dotiahnutý, pri niektorých z nich mi chýbalo lepšie a hlbšie vysvetlenie. Ale napriek tomu bolo čítanie o Božích vlastnostiach pre mňa osobne prínosné a v ťažkých časoch, ktoré teraz prežívam, aj veľmi osviežujúce.
Ku koncu knihy autor popisuje aj niektoré Božie dary a pomerne dlhú stať venuje hľadaniu Božej vôle. Upozorňuje tu na niekoľko faktov, ktoré sú dnes medzi kresťanmi dosť rozšírené. Hovorí napríklad o používaní slovného spojenia "podľa Božej vôle", ktoré je často pre kresťanov nezrozumiteľné a stáva sa akousi nejasnou frázou. Čo si pod tým prestaviť - žiť, konať, rozhodovať sa podľa Božej vôle? Autor tu dáva dobrý návod, ako k tejto veci pristupovať. Otázku "Je to, čo robím, Božia vôľa?" nahrádza zrozumiteľnejšími a konkrétnejšími otázkami: "Je to podľa Božieho slova? Čo o danej veci hovorí Písmo? Čo hovorí Písmo o tom, čo sa Bohu páči a čo nepáči, čo Boh zakazuje a čo schvaľuje?" Božia vôľa pre naše životy nikdy nepôjde proti Písmu. Božie slovo je to, ktoré dáva svetlo našim nohám (Ž 119,105). Preto treba pri hľadaní Božej vôle v prvom rade študovať Bibliu. Autor spomína aj niekoľko správnych a nesprávnych prístupov k hľadaniu Božej vôle v Písme. Hovorí napríklad, že Božie slovo nie je lotéria, ktorá by poskytovala rady náhodným výberom veršov vytrhnutých z kontextu, ani nie je postavené na citoch, aby sa človek držal výlučne svojich pocitov pri čítaní toho alebo onoho biblického verša atď. Správnym prístupom je každodenné poctivé čítanie Biblie, pekne odradu, aby človek videl celkový obraz Boha a Jeho vôle zjavenej v Písme. Každodenným čítaním si človek tiež vypestuje akýsi "duchovný inštinkt", ktorý mu pomôže byť viac citlivý a pozorný na Boží hlas. Častým problémom kresťanov je, že sa hľadaním Božej vôle nezaoberajú pravidelne, začnú po nej pátrať, až keď stoja pred závažným rozhodnutím a potom nemajú tušenia, ako Božiu vôľu nájsť alebo rozpoznať. 
Celkovo mi táto kniha dala veľa podnetných myšlienok, ale je v nej aj zopár tmavých miest. Autor je zástanca kalvinizmu a tento smer má isté špecifiká. V knihe je niekoľko autorových vyjadrení, s ktorými sa pri pozornom pohľade do Biblie nedá súhlasiť. Preto treba čítať pozorne a s Bibliou v ruke. Z týchto dôvodov knihu neodporúčam začiatočníkom. Je to čítanie skôr pre pokročilých, ktorí už majú čo to z Biblie naštudované a dokážu odfiltrovať niektoré autorove nepresné alebo nesprávne tvrdenia.